Zahryznite sa do skutočného európskeho politického trileru. Tajné nahrávky. Prepisy telefonátov. Úskoky. Falošné úsmevy. A bezohľadné intrigy. Nahliadnite za oponu moci v nevšednom osobnom spracovaní bývalého gréckeho ministra financií Janisa Varoufakisa.Počas gréckeho krachu v roku 2015 sa európski lídri na spoločných stretnutiach snažili nájsť cestu a východisko z krízy.

Vtedajší grécky minister financií s nimi rozohral jednu z najveľkolepejších a najkontroverznejších politických bitiek histórie, keď sa pokúsil o prerokovanie vzťahov svojej krajiny k Európskej únii. S masovou podporou gréckeho obyvateľstva a jednoduchou logikou svojich argumentov privádzal vedenie Európskej únie do šialenstva. Skutočný príbeh o tom, čo sa dialo za zavretými dverami však zostával dlho neznámy.

Varoufakisove nebojácne ťahy odkrývajú faloš a pokrytectvo politickej moci, ktorá sa viac ako o stabilitu usiluje o vlastný prospech a zároveň s chirurgickou presnosťou popisujú fungovanie politického zákulisia.Dospeláci v miestnosti sú mimoriadne dôležitým a vážnym zvonením na poplach. Zobuďme sa a pomôžme európskej demokracii k znovuzrodeniu!

Ukážka z knihy:

1. kapitola - Úvod
Jediná farba, čo prerážala prítmie hotelového baru, pochádzala z jagavého jantáru v poháriku pred ním. Keď som k nemu podišiel, zdvihol ku mne oči, kývnutím ma pozdravil a opäť sklopil zrak do svojej whisky. Vyčerpaný som sa zviezol na mäkkú pohovku.

Jeho inak priateľský hlas znel v tej chvíli mimoriadne mrzuto. „Janis,“ oslovil ma, „urobili ste veľkú chybu.“

Keď sa Washington D. C. ponorí do jarnej noci, zavládne v ňom na rozdiel od rušného dňa neuveriteľný pokoj. Politickí pracovníci, lobisti a vybavovači sa stiahnu z obehu, vzduch sa vyčisti od napätia a v baroch zostane len zopár ľudí, ktorí na úsvite nemusia vstávať, a ešte menej tých, u ktorých nad spánkom zvíťazia starosti. V tú noc. rovnako ako počas predchádzajúcich osemdesiatjeden nocí. respektíve nasledujúcich osemdesiatjeden nocí, som patril k tým druhým.

Do hotelového baru, kde sme sa mali stretnúť, mi to zo sídla Medzinárodného menového fondu na 19. severozápadnej ulici číslo 700 trvalo pešo pätnásť minút. Až do tejto chvíle by som si nebol ani pomyslel, že prechádzka fádnymi opustenými ulicami amerického hlavného mesta môže byť taká osviežujúca. Vyhliadka na stretnutie s tým veľkým mužom mi po pätnástich hodinách za jedným stolom s mocnými ľuďmi, ktorým v úprimnosti bránila vlastná banálnosť alebo strach, prinášala pocit úľavy. Mal som sa stretnúť s človekom s mimoriadnym vplyvom vo Washingtone aj inde, s mužom, ktorého nikto nemôže obviniť z banálnosti či zo strachu.

To všetko sa zmenilo pri jeho trpkej úvodnej vete, ktorá v tlmenom svetle medzi pohyblivými tieňmi vyznela ešte mrazivejšie.

„A aká chyba to bola, Larry?" kontroval som s predstieraným chladom.