Krásne ilustrované poviedkové knihy už 16 rokov patria k stáliciam pôvodnej slovenskej literatúry pre deti a násťročných. Sú blízke menším i väčším čitateľom, pretože v nich nájdu krátke príbehypripomínajúce ich vlastné radosti aj starosti. Zobrazujú svet plný fantázie, humoru, snov, túžob, ale ajaktuálnych problémov, ktoré mladá generácia v súčasnosti rieši. Poviedky sa pravidelne objavujú vučebniciach aj čítankách a žiaci si ich radi vyberajú na súťažný prednes. Aj preto sa pôvodný konceptkrátkych prozaických príbehov rozšíril o básne, čím sa otvoril priestor nielen pre spisovateľov, ale ajbásnikov, ktorí ukazujú talent a ponúkajú detskému čitateľovi svoj pohľad na svet.

Ukážka z knihy:

Máme čudného suseda. V záhrade, ktorá skôr pripomína nejakú džungľu, má veľkú drevenú sochu akéhosi starca s otvorenými ústami a vydeseným výrazom v tvári. Totálne strašidelné. Volá sa Silvester. Myslím toho suseda, nie tú sochu.

Ešte nikdy som nevidela, aby Silvestra niekto navštívil. V zime sa ledva mihne po ulici, len čo si zájde kúpiť niečo do malých potravín na rohu - a to je tak všetko. Pri nikom sa nepristaví, okolo seba sa neobzrie. Zhrbený, kráča isto, hľadiac do zeme. Akoby okolitý svet ani neexistoval.

Ak mám povedať pravdu, myslím si, že cez tie špinavé okná na veľkom dome, v ktorom býva, žiaden okolitý svet ani nevidno. Podľa mňa ani nevie, kedy deň vystrieda noc, lebo cez zaprášené sklá nemá slnko žiadnu šancu preniknúť. Keď som bola trochu menšia, myslela som si, že je to strašidelný dom. Vlastne aj je.

Mama mi radila, aby som sa tomu domu vyhýbala, lepšie povedané, aby som sa vyhýbala susedovi Silvestrovi. A mamu, samozrejme, treba poslúchať. Väčšinou ju aj poslúcham, ale mamička, žiaľ, nevie, že najlepšie miesto, kde sa dá hrať pri rieke, je hneď pod Silvestrovým domom. Plochá skala tam vytŕča dosť na to, aby si na ňu človek kľakol a rukou sa načiahol do vody. Je to ako mini skalnaté mólo, odkiaľ môžete všeličo poslať po vode.