Túto, kadejakým žánrom liznutú knihu, som čítala vďaka knižnej štafete. Vidím ódy na túto knihu a ja sa pýtam samej seba, či som náhodou nečítala iný výtlačok : a možno je práve takto vesmír v rovnováhe...niekto vychváli, niekto ofrfle a všetci sú spokojní (buď pri čítaní, alebo pri dočítaní so slovami- uf,chvalabohu, je to za mnou)... Nie, nie, výnimočne nebudem k príbehu naklonená. Prečo? Hm… U mňa ako čitateľa toto nefungovalo. Rešpektujem, ak sa niekomu kniha páčila, avšak, je to pre mňa nepochopiteľné >.< Takmer do polovice som sa nudila. Ale priznám sa,na začiatku som bola neraz rozčúlená… ako sa v deň pohrebu môže niekto rozhodnúť, že bolo smútenia dosť? Dobre, niesli smútok za zosnulého dosť dlho a šlo to tam ako pri rúbaní stromov,ale aj tak! A na kare oznámiť radostnú novinu a všetci, povinne, tešte sa X( Vraj má dobrá kniha vyvolať emócie...fajn,u mňa ich vyvolá aj nedobrá-evidentne… Druhá polovica knihy ma síce zaujala,ale… áno,ALE : autorka si fičala na niečom silnom. Podľa mňa,toto nebolo ani hororové, skôr mysteriózne a psycho, odľahčené romantickou linkou. Záhady boli divné, hlavná hrdinka mi prišla ako rozpoltená osobnosť, sestry zvláštne, otec magor, macocha do seba zahľadená trúba… Ja fakt netuším, čím to bolo,ale pri veľkom finále som sa nahlas smiala….v konečnom dôsledku to pre mňa bola hlúposť -_- celý príbeh! Mala som dojem, že ani v 34 knihy sama autorka vlastne nevedela ako príbeh skončí. No a skončil unáhlene (na moje šťastie, ďalších 200 strán psychózy by som už isto nezvládla). Nad hodnotením som premýšľala dlho. A teda, u mňa to nezachránil ani úžasný Cassius a bohovia