Práca na oddelení vrážd pripomínala niekedy Krauzovi jazdu na horskej dráhe – raz hore, raz dolu, raz nevedeli, kam skôr skočiť, inokedy akoby si vrahovia vybrali náhradné voľno. Za excelentné a expresné vyriešenie posledného prípadu si Krauz s Canisom vyslúžili šťavnaté odmeny a šéfov sľub, že až do nového prípadu majú od roboty pokoj. Canis si mädlil ruky, tešil sa na príjemnejšiu časť horskej dráhy, na pohodový režim, na pivné orgie s doktorom Lengyelom, no Krauz pochybovačne krútil hlavou – neveril, že by im osud doprial. Na pár dní nechali kolegov Burgera a Hanzela samých, nech sa s vykopanou kostrou popasujú, ako vedia, no v piatok ich osud dobehol. Nová vražda a zase v piatok! Krauz mal na poobedie úplne iné plány, no záhadná smrť vysokoškolského profesora mu ich prevrátila hore nohami. Namiesto vytúženého voľna sa dvojica detektívov z ničoho nič ocitne uprostred dvoch závažných prípadov, lebo Burger sa im priznal so starým hriechom, s hriechom z minulosti, ktorý postavil vyšetrovanie kostrového nálezu do úplne iného svetla.

Ukážka z knihy:

FEBRUÁR 1991

„Sem," ukázal doktor Lengyel.

„To nemyslíš vážne, doktor!" zaskučal Krauz.

„Vážne. Dohoda bola, že si môžem vybrať."

„Dobre, ale toto!?"

Doktor Lengyel, odborník zo súdneho lekárstva, sa zaškeril. Prikývol, a tým potvrdil svoj výber.

Pred dvoma týždňami detektív Krauz a detektív Canis potrebovali pomoc. Vážnu, odbornú pomoc. Riešili prípad beštiálnej vraždy Otílie Geroltovej a jediný kto im v rozhodujúcej chvíli mohol pomôcť, bol doktor Lengyel. Najprv pýtal päťtisíc korún, napokon sa s detektívmi dohodol, že im pomôže aj za pivo, ale podmienkou bolo, že podnik si vyberie sám.

Vybral si.

„Kristepane!" komentoval jeho výber Canis.

Stáli pred luxusným hotelom s najlacnejšou izbou v cene policajného platu. Mesačného platu. Pochopiteľne, izba na jednu noc. O cene piva v takom podniku nemali detektívi pochybnosti.

„Dúfam, že reštaurácia je v rekoašlrukcii," modlil sa Krauz.

Nebola v rekonštrukcii.

„Páni," oslovil ich čašník vo fraku. Mierne sa uklonil, ustúpil, rukou ukázal k stolu, ktorý im vybral. Sotva ich usadil, uklonil sa znova, pred každého položil jedálny lístok, znova mierny úklon. Nahol sa nad stôl, piezoelcklrickým strieborným zapaľovačom zapálil sviečku v strede, zapaľovač rýchlym nacvičeným pohybom obradne schoval do vrecka. Znova sa uklonil, počkal, kým zavrú ústa, rozďavené v údive.