Otočila sa chrbtom rodinnému dedičstvu. Teraz musí nájsť spôsob, ako ho zachrániť.

Lizzy Moonová nikdy nestála o Mesačnú farmu. Deväť generácií nadaných liečiteliek zveľaďovalo pôdu, ktorú ona pred ôsmimi rokmi opustila. Zaumienila si, že odíde čo najďalej, aby sa vyhla klebetám o zvláštnom dedičstve svojej rodiny. Keď však zomrie jej milovaná stará mama Althea, Lizzy sa musí vrátiť a postaviť sa čelom tragédii, ktorá stále visí nad vysychajúcimi levanduľovými poľami nevyriešená vražda dvoch mladých dievčat a kruté obvinenie, ktoré prenasledovalo Altheu až do smrti.

Lizzy spočiatku chce rýchlo predať farmu a vrátiť sa k svojmu životu v New Yorku. No potom objaví Knihu spomínania, ktorú jej zanechala Althea, aby jej pomohla prijať vlastný výnimočný dar. Keď sa stretne s Andrewom Greysonom, jedným z mála ľudí v meste, ktorí od začiatku verili v Altheinu nevinu, Lizzy sa napokon rozhodne, že meno starej mamy očistí. Ak to však chce dosiahnuť, bude sa musieť rozhodnúť, či prijme rodinné dedičstvo a bude kráčať v šľapajach svojich predchodkýň.

Barbara Davisová prináša vo svojom očarujúcom príbehu kombináciu magického realizmu a tajomnej detektívky. Čiastočne rodinná sága a čiastočne milostný príbeh rozpráva o viere, uzdravení, strachu, sile, odvahe, odpustení, ale hlavne o láske vo všetkých jej pozitívnych aj negatívnych podobách.

Ukážka z knihy:

Ak na istý čas ponoríte telo do kvapaliny, prechádza rôznymi formami rozkladu: istým spôsobom prudkejším, iným spôsobom jemnejším - aspoň tak mi to tvrdili. My Moonové o tom veľa nevieme. My si totiž volíme oheň, keď nadíde náš čas. a potom rozsypeme svoj popol po zemi. ktorá nám patrí už viac než dve storočia. Aj môj tam teraz spočíva, premiešaný s prachom mojich predkov.

Naozaj prešli iba dva týždne, odkedy som sa pobrala? Týždne prešľapovania medzi svetmi, neschopná zostať, neochotná odísť, spútaná ľútosťou a nedokončenými záležitosťami. Odlúčenie mi však pripadá akési dlhšie. Dnes všaknerozjímam nad vlastnou smrťou, ale nad smrťou dvoch mladých dievčat - Darcy a Heather Gilmanových. Odvtedy uplynulo už osem rokov. Skoro tri týždne boli nezvestné, keď ich telá napokon vytiahli z vody. Bol to príšerný pohľad, ale aj tak som sa pozerala. Pochopte, prehľadávali môj rybník a viedlo ich presvedčenie, že nájdu, čo hľadajú. A prečo by aj nie, keď celé mesto ukazovalo prstom na mňa? Pre to, kým som bola - či skôr čím som bola. Alebo aspoň čo si o mne vymysleli.

Zdá sa, že spomienky nezomierajú spolu s telom. Od toho hrozného dňa pri rybníku uplynuli roky a ja si to stále pamätám do najmenších detailov, prehrávam si to zas a znovu v nekonečnej, neľútostnej slučke. Náčelník polície v rybárskych čižmách, jeho chlapi v člne.