Trevor Noah sa narodil ako syn juhoafrickej matky z kmeňa Xhosa a švajčiarskeho občana. V čase apartheidu boli vzťahy medzi partnermi odlišnej farby pleti neakceptovateľné a pokladali sa za trestný čin. Trevor bol dieťa, ktoré sa vlastne nemalo narodiť, a tak ho museli skrývať. Zažil chudobu, prejavy rasizmu, ale aj odvážnu vzburu svojich "farboslepých rodičov", ktorí sa s dôvtipom snažili prekonať etnické a rasové predsudky. Dnes je z neho obľúbený moderátor s vlastnou show, cestuje po celom svete a vystupuje ako stand-up komik pred vypredanými sálami.

Jeho rozprávanie sledujeme v navzájom prepojených príbehoch, mnohé sú zábavné či dramatické, iné zasa hlboko dojemné. Trevorova kniha sa pokladá za najúspešnejšiu autobiografiu 21. storočia, keďže nám s dôvtipom a úprimnosťou približuje nezvyčajný svet, na ktorý by sme najradšej zabudli. Spoznávame ťažké detstvo, keď jeho jedálniček pozostával čisto z húseníc, alebo keď ho pri únose vyhodili z idúceho minibusu. Autor nevynechá ani spomienky na sladké trápenie, čo mu pripravili stredoškolské lásky.

Celou knihou sa vinie jeho neutíchajúci zmysel pre humor a satiru aj krásne puto k nebojácnej a milujúcej matke. Chránila svojho syna pred kolotočom chudoby, násilia a týrania a ukázala mu cestu k slobode, vzdelaniu a dôstojnému životu.

Ukážka z knihy:

PRVÁ ČASŤ

Rafinovanosť apartheidu spočívala v tom, že dokázal presvedčiť ľudí, ktorí predstavovali

drvivú väčšinu, aby sa obrátili jeden proti druhému. Išlo skôr o režim nenávisti. Ak rozdelíte ľudí do skupín a prinútite ich, aby sa navzájom neznášali, môžete ich ovládať všetkých.

Vtom čase bolo v Južnej Afrike viac černochov ako belochov, takmer päť k jednej, a predsa sme boli rozdelení do rôznych kmeňov s rôznymi jazykmi: Žulu, Xhosa, Tswana, Sotho, Venda, Ndebele, Tonga, Pedi a ďalších. Už dávno pred vznikom apartheidu prebiehali medzi kmeňmi konflikty a vojny. Neskôr belošská vláda využila túto nevraži-vosť na to, aby ich rozdelila a panovala. Všetci s inou farbou pleti ako bielou boli systematicky roztriedení do rôznych skupín a podskupín. Následne boli týmto skupinám priznané nerovné práva a výsady, aby konflikt neutíchol.

Pravdepodobne najväčší rozdiel bol medzi dvoma dominantnými juhoafrickými skupinami, kmeňmi Žulu a Xhosa. Muži z kmeňa Žulu sú známi ako bojovníci. Sú hrdí. Zatnú sa a bojujú. Po vpáde koloniálnych vôjsk sa Zuluovia ozbrojení iba kopijami a štítmi vrhli do boja proti mužom s puškami. Tisícky Zuluov zahynuli, ale nikdy neprestali bojovať. Na druhej strane Xhosovia sa pýšia schopnosťami mysliteľov. Moja mama pochádza z kmeňa Xhosa. Nelson Mandela pochádzal z kmeňa Xhosa. Aj Xhosovia viedli dlhú vojnu proti belochom, no po skúsenostiach z márneho boja proti lepšie vyzbrojenému nepriateľovi sa mnohí náčelníci tohto kmeňa rozhodli pre sofistikovanejší prístup. „Belosi sú tu, či sa nám to páči, alebo nie," vraveli. „Zistime, ktoré z ich nástrojov by sme mohli využiť na svoj prospech. Namiesto toho, aby sme sa bránili angličtine, naučme sa ju. Ak porozumieme tomu, čo beloch hovorí, môžeme ho donútiť, aby s nami vyjednával."

Zuluovia s belochmi bojovali. Xhosovia s belochmi hrali šach. Dlho sa nedarilo ani jednému z kmeňov a navzájom sa obviňovali z problému, ktorý ani jeden z nich nespôsobil. Zatrpknutosť rástla. Desaťročia boli tieto emócie pod kontrolou vďaka spoločnému nepriateľovi.

Po páde apartheidu bol Mandela oslobodený a juhoafrickí černosi začali viesť vojnu proti sebe.