Malé červené autíčko netúžilo po inom, len byť ako ostatné autá. Veľké, silné a rýchle.

Cítilo sa byť odstrkované, nepovšimnuté a rozhodne ne-malo toľko kamarátov ako autá, s ktorými sa stretávalo na cestách, na križovatkách, v garáži, či na parkoviskách. Našli sa aj také, ktoré sa mu posmievali.

Malé červené autíčko bolo smutné, ronilo olejové slzy a hanbilo sa za seba. Netušilo, že sa mu raz splní sen - stať sa takým veľ-kým červeným autom, ktoré je vidieť už z diaľky. Aj keď sa spočiatku tešilo, že je odrazu obrovské a rýchle,čoskoro oľutovalo, že nie je tým, čím bývalo. Aj keď by sa možno nie-komu zdalo, že si stále čosi vymýšľa, že je večne nespokojné, nie je to celkom pravda.

Že prečo? Príbehy malého červeného autíčka, čo chcelo veľkým byť, vám dajú odpoveď.

Ukážka z knihy:

To ste mali vidieť a počuť, čo to bol za hluk uprostred bieleho dňa na hlavnej aj na vedľajších cestách! Autá trúbili, motorky túrovali, električky cililinkali, nákladné autá nadskakovali na vozovke plnej výmoľov a trolejbusy šplhajúce sa hore Bublinkovou ulicou si pospevovali trilili-tralala. A práve v tomto veľkom meste plnom huriavku bývalo jedno malé autíčka Malo krásnu červenú farbu. Jeho kapota sa len tak leskla čistotou. Svetlá ako dve veľké očká zvedavo hľadeli raz na jednu, raz na druhú stranu. Malé červené autíčko bolo nielen veľmi zvedavé, ale aj skromné a priateľské. Stále sa kontrolovalo, či mu svietia svetlá, stierače stierajú, kolesá sa pretáčajú, či je čisté. Keď v jedno popoludnie vyšlo z garáže, zhrozilo sa.

„Oj, na pravom blatníku mám blato! Kde som sa tak zašpinilo?" bedákalo. „Aj ľavý stierač na čelnom skle je akýsi čudný.

Lieta zo strany na stranu ani splašený," skúmalo sa autíčko.