Prijať sám seba je kľúčom k vnútornému mieru. Sme tvorcami vlastných životov. Máme to vo vlastných rukách. Ak si zvolíme správnu cestu, môžeme dospieť k cieľu. Vex King prekonal mnoho ťažkostí a pre tisíce mladých ľudí sa stal zdrojom nádeje a inšpiráciou. Vychádzajúc z osobných skúseností a intuitívnej múdrosti nás učí, že sebaláska nie je len koncept, ale aj umenie, ktoré treba ovládať. Nemožno ju však zamienať za sebeckosť a bezohľadnosť. Autor rozdelil svoju knihu na sedem častí, čo umožňuje čitateľovi krok za krokom kráčať k cieľu, postupne si precvičovať sebalásku a dosiahnuť najvyššie šťastie.

Ukážka z knihy:

Keď som bol malý, celé tri roky sme nemali stály domov. S rodinou sme bývali u príbuzných a nakrátko aj v útulku pre bezdomovcov. Bol som vďačný za strechu nad hlavou, ale pamätám si, ako veľmi som sa v tom útulku bál.

Pri vchode sa vždy ponevierali nepríjemne pôsobiace indivíduá, a keď sme vchádzali dnu, uprene si nás premeriavali. Mal som štyri roky a veľký strach. Mama nás však uisťovala, že všetko dobre dopadne. Vraj len máme sklopiť zrak a ísť rovno do izby.

Raz večer sme si odskočili von, a keď sme sa vracali, uvideli sme po celom schodisku a po stenách na chodbe krv. Podlahu pokrývali kúsky skla. So sestrami sme nikdy predtým nevideli nič také príšerné. Pozreli sme sa na mamu. Cítil som, Že aj ona sa bojí. Znovu však pozbierala odvahu a povedala nám, aby sme našľapovali opatrne, nech nestúpime na sklo, a vyšli hore do izby.

Stále otrasení z toho pohľadu sme sa so sestrami pokúšali prísť na to, čo sa asi stalo dolu na chodbe. Vtedy sme začuli výkriky a volanie, po ktorých nasledovali zvuky chaosu. Bolo to strašné. Opäť sme hľadali útechu u mamy. Pevne si nás pritúlila a povedala nám, aby sme sa nebáli, ale počul som, ako jej búši srdce. Bola vydesená rovnako ako my.

V tú noc sme toho veľa nenaspali. Krik pokračoval dlho do noci. Prekvapilo ma, že neprišla polícia a zjavne sa nik nesnažil upokojiť situáciu. Akoby nikomu nezáležalo na bezpečí ľudí, čo tam bývali. Mal som pocit, že nikomu na nás nezáleží. V chladnom a skazenom svete sme mali len jeden druhého.

Keď rozprávam takéto príhody z detstva rodine a kamarátom, prekvapuje ich, ako dobre si ich pamätám. Často sa pýtajú: „Ako to, že si na to vôbec spomínaš? Veď si bol taký malý!" Nevybavujem si všetko ani nevidím svoje spomienky jasne a zreteľne. Pamätám si však, ako som sa cítil pri väčšine svojich zážitkov, dobrých aj zlých. S tými udalosťami sa spájalo veľa emócií a veľmi dlho ma pomyslenie na ne mátalo.

Keď som sa blížil k dvadsiatke, želal som si, aby ma tie spomienky skrátka nechali na pokoji. Chcel som ich vymazať, aby mi už nepripomínali, aké ťažkosti som prežil ako dieťa. Za niektoré som sa dokonca hanbil. Bol som v rozpakoch z toho, kto som. Niekedy som hovoril a robil veci, ktoré sa nezhodovali s tým dieťaťom hlboko v mojom vnútri. Často som cítil, že mi svet ubližuje, a chcel som mu to vrátiť.