Tri Tatiany - jeden príbeh. A jeden muž, ktorý na krku nosí anch a myslí si, že ovláda osud.

Kde si? Taťjana, kde si? Naozaj vás odviezli preč a zabili iba cára? Kto mi odpovie? Taťjana..."Sankt-Peterburg 1914 Taťjana Romanovová ako milosrdná sestra Červeného kríža znovu stretáva v nemocnici Dmitrija Jakovleviča Malamu a jej srdce horí láskou. Krehký vznikajúci vzťah podporujú i jej rodičia. Nad celou rodinou sa však sťahujú revolučné mračná a ukrytá správa vo fľaši od smotany spustí udalosti, ktoré sa skončia krvavými jatkami, zakrývaním stôp a pátraním, ktoré potrvá desaťročia. Taťjanin denník sa ukrýva v toku času, až kým ho nenájde iná Tatiana, ktorej sa zápisky veľkokňažnej môžu stať osudnými.

Leningad 1977 Taťjanu Garinovú vypočúva KGB. Mladučká študentka práva dobrým kádrovým profilom i triednym pôvodom síce číta zakázané knihy, ale to zďaleka nie je dôvod, pre ktorý si pohnevala súdruhov. Čoho všetkého bude Dmitrij Tarasov schopný, aby jeho láska neskončila za mrežami?

Petrohrad súčasnosť Uprostred zasneženého námestia pred Zimným palácom sa cez noc objaví rakva so skleneným vekom. Mladá žena vnútri má biele šaty a trblietavú tradičnú čelenku. Vyšetrovanie ukáže, že nie je mŕtva, ale podchladená a pod vplyvom narkotík. A že sa volá Tatiana. Kto ju obliekol do šiat cárovej dcéry a chcel, aby zamrzla? Tento príbeh je inšpirovaný skutočnými udalosťami.

Ukážka z knihy:

Prológ

Sverdlovsk, ZSSR, september 1977

„Posledný palác, posledného cára“

Odmalička som vedela, že raz sem prídem, že raz pozbieram odvahu. Čakala som pridlho, zakaždým som sa vyhovárala sama pred sebou. Raz to bolo o tom, že chcem načisto zabudnúť na všetky zvláštne pocity, ktoré ma spájajú s tým domom, inokedy o tom, že je strážený a zamknutý. Raz bol v ňom archív, potom múzeum alebo školiace stredisko. Lenže čas sa krátil. Už o niekoľko hodín bude táto budova minulosťou a moja dilema sa stratí.

Zdalo sa mi, že keby som sa započúvala do vetra, znova by som počula psie štekanie či nahnevané hlasy mužov. Bolo tu však ticho. Také, aké býva v málo rušnej časti mesta dávno po polnoci. Mesiac skrývali mraky. Postávala som opretá o strom a sledovala budovu v nočnom tichu. Ani lampa, ktorá stála neďaleko, nesvietila. Akoby sa niekto rozhodol, že tento dom už svetlo nepotrebuje.

Sama som nevedela, čo ma sem tak ťahá. Ipatievov dom; tak ho volali; natretý nabielo, majestátny, so štukami okolo okien a s veľkou záhradou, ma od detstva fascinoval a zároveň strašil. Spomínala som si na podivné veci, ktoré nepatrili do našej rodiny, a predsa som mala pocit, že sú mojou súčasťou. Nebolo to nič konkrétne, iba útržky. Ako to psie štekanie. Nikdy som nemala psa, teta mi to nedovolila.

Tomuto domu som sa podvedome vyhýbala už ako dieťa a spomínam si, že zakaždým, keď sme šli s tetou okolo, som jej silno stisla ruku, privrela oči a otvorila ich až na konci ulice. Iné deti s tým taký problém nemali. Viem, že často preliezali plot a kradli zo záhrady jablká. Nikdy som s nimi nešla.