V románe Večer a ráno sledujeme trojicu navzájom sa prelínajúcich príbehov – to je Follettova silná rozprávačská stránka. Večné románové klišé, kde vystupujú hrdinovia aj zloduchovia, kde dobro prekoná zlo, kde nechýba romantika, napätie či nečakané zvraty, vie v správnej miere namiešať len zručný autor, a tým Ken Follett nepochybne je.

Píše sa rok 997 a éra temného stredoveku sa pomaly chýli ku koncu. Chaotické a nestabilné Anglicko čelí útokom Walesanov na západe a Vikingov na východe. Mocní svojvoľne ohýbajú spravodlivosť bez ohľadu na obyčajných ľudí a často sú v konflikte s kráľom. Bez jasného právneho štátu vládne v krajine chaos.

V týchto nepokojných časoch sa osudy troch postáv navzájom prepoja. Život mladého staviteľa lodí sa obráti naruby, keď jediný dom, ktorý kedy poznal, prepadnú Vikingovia a prinútia ho, aby sa s celou rodinou presťahoval a začal nový život v malej dedinke... Normandská šľachtičná sa vydáva z lásky a nasleduje svojho manžela za more do novej krajiny, ale zvyky v jeho domovskej krajine sú šokujúco odlišné. Jasne si uvedomuje, že všetci okolo nej nemilosrdce bojujú o moc. Jediný prešľap môže mať katastrofálne následky... Mních sníva o premene svojho skromného opátstva na centrum vzdelávania, ktoré môže získať obdiv celej Európy. No všetci traja sa dostanú do nebezpečného konfliktu so šikovným a bezohľadným biskupom – a ten robí všetko pre to, aby zväčšil svoje bohatstvo a moc.

Pred tridsiatimi rokmi vydal Ken Follett čitateľsky najobľúbenejší aj najúspešnejší román Piliere zeme. Jeho nový majstrovský román Večer a ráno zavedie čitateľa na epickú cestu do historickej minulosti bohatej na ambície a súperenie, smrť a zrodenie, lásku a nenávisť, a to všetko končí práve tam, kde sa začína dej Pilierov zeme.

Ukážka z knihy:

Štvrtok 17. júna 997
Edgar zistil, že nie je ľahké nezažmúriť oka až do rána, aj keď ide o najdôležitejšiu noc v živote.

Na dlážku posypanú trstinou si rozprestrel plášť a ľahol si naň. Mal oblečenú hnedú vlnenú tuniku po kolená, ktorú nosil vo dne v noci celé leto. V zime sa zvyčajne zakrútil do plášťa a usalašil sa bližšie k ohňu, no teraz bolo teplo, do jánskej noci ostával iba týždeň.

Edgar vždy vedel, aký je práve deň. Na rozdiel od väčšiny ľudí sa na to nemusel pýtať kňazov, ktorí mali kalendáre. Starší brat Erman ho raz podpichol: „Ako vieš, kedy bude Velká noc?“ a Edgar odvetil: „Je to ľahké, pripadá predsa na prvú nedeľu po splne po dvadsiatom prvom marci.“ Radšej si mal odpustiť vševediaci tón - Erman sa mu odmenil úderom do brucha. Stalo sa to pred rokmi, keď bol ešte dieťa. Teraz už našťastie vyrástol a bratia ho viac nebili. Tri dni po svätojánskej noci dovŕši osemnásť.

Pokrútil hlavou. Náhodné myšlienky ho uspávali, tak zovrel ruku v päsť a ľahol si na ňu, aby sa udržal pri vedomí.

Premýšľal, ako dlho bude musieť čakať.

Vo svetle ohňa sa poobzeral po skromnom príbytku z dubových dosiek. Ničím sa nelíšil od ostatných domov v Combe, mal slamenú strechu a hlinenú podlahu čiastočne pokrytú trstinou z neďalekej rieky, ale žiadne okná. Uprostred jedinej miestnosti sa rozprestieralo štvorcové ohnisko obložené kameňmi a nad ním stála železná trojnožka, na ktorú sa dali zavesiť hrnce. Tenké kovové nohy vrhali na strop pavučinové tiene. Steny zdobili drevené háčiky s oblečením, kuchynským náčiním a nástrojmi na výrobu lodí.

Edgar netušil, kolko hodín ostáva do úsvitu.