Katarína Gillerová je jedna z najobľúbenejších slovenských spisovateliek. Doteraz napísala devätnásť románov. Trinásty z nich s názvom Aprílové slnko vám prinášame v novom vydaní.

Dve priateľky, dve odlišné rodinné zázemia. Ela vyrastá ako jedináčik s vlastnou izbou a starostlivými rodičmi, Dita je z mnohopočetnej rodiny trpiacej nedostatkom peňazí a musí sa starať o mladších súrodencov. Vyzerá to, že karty ich osudu sú navždy rozdané, ale opak je pravda. Ela po sklamaní v láske spozná muža s dvoma deťmi a rozhodne sa spojiť svoj život s nimi. Už nežije v dostatku, musí sa uskromňovať a navyše nie všetci sú nadšení z jej prítomnosti v rodine. A Dita? Jej život sa obráti naruby, keď sa vzbúri a z príčin, ktoré nechce nikomu prezradiť, z jedného dňa na druhý opustí rodinu a rozhodne sa žiť sama. Keď sa po rokoch objaví muž, ktorého kedysi obe priateľky očaril, zdá sa, že život iba jednej z nich má šancu na zmenu. Zamieša osud opäť svoje karty, alebo sa k nim otočí chrbtom a ich priateľstvo sa skončí?

Ukážka z knihy:

Otvorenými dverami sa dovnútra dostal studený vzduch, ale hmla, hustá ako mlieko, zostala za sklenými stenami hotela. Uprostred širokých vchodových dverí na fotobunku zápasil s kufrom na kolieskach asi trinásťročný chlapec. Pomáhala mu s ním žena, zrejme jeho matka. Bez akýchkoľvek známok nervozity sa zohla, napravila zle vytočené koliesko a pustila chlapca pred seba.

Poslední hostia dnešného dňa, ktorí sa tu ešte mali ubytovať, konečne došli. Vlak z Linzu s prestupom vo Viedni mal meškanie, pani DuQc mi to oznámila telefonicky ešte pred hodinou z vlaku.

Spoza recepčného pultu som pozorovala, ako kráčajú smerom ku mne, starostlivo zababušení proti nevľúdnemu novembrovému počasiu. Obaja, matka aj syn, pôsobili v dlhších čiernych kabátoch veľmi elegantne.

Vedela som, prečo chceli bývať blízko ružinovského cintorína. Prišli na pohreb.

Vyzerali ako vystrihnutí z nejakého britského katalógu pre vyššie spoločenské vrstvy. Chlapec si rozopol kabát a pod ním sa ukázala oslnivo biela košeľa s čiernou pletenou vestou. Keď zastal pred recepčným pultom, z bledučkej jemnej tváre sa na mňa zahľadeli veľké oči, plné detskej bezradnosti.

Žena mala na hlave krásny čierny klobúčik, posadený trochu nabok, nie však koketne, ale práve tak, aby pritiahol pozornosť na havranie vlny z polodlhých lesklých vlasov a plné sýtočervené pery.

Na chvíľu som skamenela v pohybe. Bola mi povedomá!