Hrdina a rozprávač tohto románu Robert Lohkamp kedysi sníval, že sa bude venovať umeniu – prvá svetová vojna však všetko zmenila. V povojnových časoch, v období hospodárskej krízy okolo roku 1930, sa spolu s dvoma kamarátmi prebíjajú životom, ako vedia. Majú autoopravovňu a pokúšajú sa čeliť hroziacej nezamestnanosti. Láska Roberta k Patrícii Hollmannovej presvetľuje román ako jasný lúč. Pat pochádza z meštiackej rodiny, žije však v schudobnených pomeroch, a navyše zápasí so smrteľnou chorobou. To všetko Robert spočiatku vôbec netuší.

Remarque na jednotlivých osudoch postáv zachytáva celú spoločenskú i politickú situáciu v Nemecku, hoci ju podrobne neopisuje. Príbeh jasne svedčí o autorovom rozčarovaní z ťažkých čias, napriek tomu je pretkaný sviežim humorom. Patrí k najkrajším dielam oslavujúcim silu priateľstva a lásky až do posledného dychu.

Prekladateľ: Nora Krausová

Ukážka z knihy:

Obloha bola žltá ako mosadz, dym z komínov ju ešte neza-čmudil. Za strechami továrne jasne žiarila. Čoskoro vyjde slnko. Pozrel som na hodinky.

Otvoril som bránu a pripravil benzínovú pumpu. Občas už o tomto čase prechádzalo povedľa zopár áut, ktoré chceli tankovať. Zrazu som začul za chrbtom chrapľavý škrekot, akoby niekto pod zemou vyťahoval hrdzavú skrutku. Zastal som a načúval. Potom som sa vrátil cez dvor do dielne a opatrne som odchýlil dvere. V tmavej miestnosti sa tackalo akési strašidlo. Špinavá biela šatka na hlave, široké papuče, belasá zástera, oháňalo sa metlou, vážilo deväťdesiat kíl - upratovačka Mathilda Stossová.

Chvíľu som stál a hľadel na ňu. Ako sa tu motala medzi chladičmi a tlmene pospevovala pesničku o vernom husárovi, pôvabná asi ako hroch. Na stole pri okne stáli dve fľaše koňaku - jedna bola takmer prázdna. Večer bola ešte plná. Zabudol som ju schovať.

„Ale, pani Stossová," povedal som.

Spev stíchol. Metla spadla na dlážku. Blažený úškľabok zhasol. Teraz som bol strašidlom ja. „Namojveru," zajachta-la a upierala na mňa krvou podliate oči. „Vás som ešte nečakala."

„To verím. Chutilo aspoň?"

„Že či! No aj tak ma to mrzí." Utrela si rukou ústa. „Div som neskainenela..."

„Trošku zveličujete. Ste len riadne nacenganá. Spitá na mol."

Ledva sa držala na nohách. Fúziky sa jej triasli a viečka klipkali ako starej sove. Pomaly sa jej v hlave rozbrieždilo.