19 príbehov z karantény je zbierka jedinečných výpovedí o tom, ako sa známe osobnosti i obyčajní ľudia vyrovnávali s jarným lockdownom. Všetky naše plány na ten rok sa razom ocitli v domácej izolácii spolu s nami. Hoci politici vypli krajiny, naše životy sa nezastavili - matka sa naďalej pripravovala na príchod druhého dieťaťa, maliarka bojovala so zákernou chorobou. Každý z nás prežíva radosti i trápenia unikátnym spôsobom. V tejto knižke ponúkame čitateľom pohľady do mnohých sfér spoločnosti.

Ukážka z knihy:

Pohľadom epidemiologičky

Začiatok bol taký plíživý. Ako čakanie na Godota. Postupne pribúdali krajiny, ktoré prípady už mali, a koncom februára sme patrili k posledným baštám v Európe stále bez Covidu-19. Vedeli sme, že pri tom, ako sa cestuje, je len otázkou času, kedy sa k nám vírus dostane.

Tlak na nás rástol. Začali k nám do ambulancie Kliniky in-fektológie a geografickej medicíny (KIGM) chodiť ľudia s podozreniami na infekc iu SARS-CoV-2. V tom čase u nás dobiehala chrípková sezóna, a kocfže príznaky koronavírusovej infekcie sú podobné chrípke, pacienti, ktorí normálne chodili k všeobecným lekárom, sa postupne presúvali k nám do infekčnej ambulancie. Veľa z nich bolo na lyžovačke v Rakúsku alebo Taliansku na prelome januára a februára. Prichádzali však aj cudzinci, ktorí počas pobytu na Slovensku dostali horúčku alebo respiračnú infekciu.

Koncom februára ambulancia praskala vo švíkoch. Vtedy sme už viac pracovali v ochranných oblekoch ako bez nich. Uvedomovali sme si, že na epidémiu nie sme vôbec pripravení. Ani priestorovo, ani personálne, neboli nastavené procesy, takže nebolo jasné, čo a ako máme robiť. Zo začiatku sme všetko robili - ako sa hovorí - „na kolene“. Museli sme napríklad zavrieť čakáreň, aby sa pacienti nemiešali a navzájom sa od seba nenakazili. Bol však február a bolo nám veľmi ľúto, že pacienti mrznú vonku niekedy aj celé hodiny.

Deň „D“ prišiel 6. marca. Bola som vtedy vo Viedni, kde som pracovala tri dni v týždni pre Lekárov bez hraníc (MSF).