Colonia Dignidad bola nemecká kolónia na juhu Čile. Rozprestierala sa na území, ktoré svojím rozsahom takmer dosahovalo veľkosť Lichtenštajnska. Od roku 1961 obyvatelia kolónie sexuálne zneužívali deti. Viacerí z páchateľov boli bývalí príslušníci SS, ktorí sa dostali do Čile prostredníctvom tajnej siete nacistických sympatizantov známej ako Die Spinne.

Osada stále existuje. Len účel sa zmenil.

V Štokholme miznú majetní finančníci a médiá majú svoju senzáciu. Miznú aj deti ulice, prisťahovalci, po tých však nikto nepátra. Polícia nedokáže zastaviť zločineckú organizáciu s názvom Légia, ktorá vládne štokholmskému podsvetiu. O zvláštne zmiznutia sa začne zaujímať Vanessa Franková, húževnatá, svojská policajná inšpektorka. Práve prežíva osobnú krízu, ale riskuje všetko, aby na vlastnú päsť vypátrala, kto uniesol mladú dievčinu zo Sýrie. Štrnásťročná Natasja prišla o celú svoju rodinu a vo Švédsku chcela začať nový život.

Séria stôp privedie Vanessu k bývalému vojakovi elitných jednotiek Nicolasovi Paredesovi. Opustil armádu, no nevzdal sa túžby po náprave tam, kde sa siaha na práva bezbranných. Nitky siahajú až do ďalekého Čile a udalosti naberajú rýchly spád. V podzemných bunkroch, pozostatkoch z čias vojenskej diktatúry, sa odohrávajú zločiny, nad ktorými tamojšia vláda už roky priviera oči.

Zo švédskeho originálu Eldslandet (Piratförlaget, Stockholm 2018) preložila Anna Chelemendiková.

Z knihy číta Judita Hansman:

Ukážka z knihy:

POLICAJNÁ INŠPEKTORKA Vanessa Franková mala ako štyridsaťdvaročná prvýkrát v živote absolvovať sedenie u psychológa. Bola jedinou klientkou v čakárni. Napravo od nej ležala hromada časopisov s farebnými fotkami. Zobrala si jeden z nich, položila si ho do lona a nervózne v ňom listovala, zatiaľ čo si vymieňala vrecúško so šnupacím tabakom. Okrem chvíľ, keď jedla, spala alebo cvičila, mala vždy pod perou tabak značky Goteborgs Rapé. Takto to bolo posledných pätnásť rokov. Po odchode z Kuby nahradila cigarety šnupacím tabakom.

„Vanessa. Vanessa Franková?“

Vanessa zdvihla zrak a uvidela nízku, nakrátko ostrihanú ženu, ktorá mala oblečenú horčicovožltú tuniku. V kombinácii s hranatými okuliarmi zodpovedala takmer všetkým Vanessiným predsudkom o tom, ako má vyzerať terapeutka.

„Som Ingrid Rabeusová,“ s priateľským úsmevom sa predstavila psychologička.

Vanessa vstala a chystala sa podať jej ruku na pozdrav, keď sa Ingrid Rabeusová rázne otočila a vykročila na chodbu.

Zaviedla ju do miestnosti s písacím stolom a dvoma čalúnenými kreslami - jedno bolo zelené a druhé modré.