Nebo, peklo, hraj je kniha, ktorá by sa mala na pokračovanie nahlas čítať pri ohni, okolo ktorého sedí celý kmeň. Starí pamätníci ,skúsení lovci, spoľahlivé ženy a neposlušné decká. Je to nádoba plná takmer neuveriteľných spomienok a zábavných príbehov. Čo na tom, že niektoré nie sú pre deti - nech sa poučia. Tá kniha je celkom spoľahlivá správa o tom, ako sa otec so synom odcudzili a dlho k sebe hľadali cestu. Je v nej kompletný scenár ich spoločného programu, s ktorým precestovali Slovensko, aj odborné hlásenie o skvelých a hnusných jedlách, ktoré pri tom ochutnali. O Rážovi a Hammelovi sú v knihe informácie, čo si za klobúk nedajú. Ako bonus - originálne portréty najlepších československých zabávačov (Vladimír Menšík, Jiřina Bohdalová, Julo Satinský...).

Ukážka z knihy:

Princ Bajaja

Za všetko môže moja mama. Celkom za všetko nie, ale to sa tak hovorí, keď chceme zvaliť vinu na niekoho iného. V roku 1962 zadovážila vstupenky do divadla Nová scéna na večerné predstavenie, ktoré sa volalo Tvrdak aneb Alberty Julius a tma. Autormi boli Miroslav Horníček a Miloš Kopecký. To, čo sa na javisku odohrávalo, nebola divadelná hra, ale niečo, čo do klasického divadla vlastne ani nepatrilo. Autori aj interpreti boli tí istí dvaja páni, ktorí viedli vtipné, múdre a zábavné dialógy na rôzne témy. Bolo to divadelné vystúpenie komickej dvojice, aké preslávili českí svätí Jiří Voskovec a Ján Werich. Neskôr Voskovca nahradil Miroslav Horníček. Ich predscény som poznal z gramofónových platní. Na predstavenie Tvrdak som sa tešil tak veľmi, že sa to mohlo skončiť iba sklamaním. Ale neskončilo. Horníček i Kopecký boli dokonalí tým, čo hovorili aj ako to hovorili. Miloš Kopecký bol o triedu lepší herec, ale v Tvrdaku to nehralo úlohu - to bol veľmi disciplinovaný voľný štýl písaný na telo.

Divadelná hra má byť text, ktorý môže naskúšať a zahrať ktokoľvek. Tvrdak nie. Bez Horníčka a Kopeckého by to bol iba suchý text, vyfučaný balónik, prázdna slimačia ulita. Smiali sme sa, obdivovali a cenili sme si ich predošlé vtipy, úlohy a dialógy. Je zaujímavé, že Horníček a Kopecký dlho vydržali v hlavách divákov ako dvojica, hoci po Tvrdaku sa vybrali každý svojou cestou. Horníček to potom vysvetľoval. „Setkali jsme se na jistém úkolu. A z nedostatku podobných úkolu jsme se pak rozešli. Miloš k čistému a báječnému herectví a j á zustal u toho svého psaní a vyprávéní příběhů.“