Krauzova schopnosť, možno až talent, zapliesť sa do prípadov podfarbených politicko-mocenskými machináciami bola všeobecne známa, preňho charakteristická. Našťastie, nie všetky vraždy vyšetrované na oddelení vrážd boli z tohto súdka. Oveľa častejšie mali ich prípady obyčajný, normálny kriminálny podtón, a tak tomu bolo aj v tomto prípade. Začiatkom zbesilých deväťdesiatych rokov vstupuje na scénu najznámejší sériový vrah Ondrej, zanechávajúci krvavé stopy v troch krajinách. Krauzovi nikto neverí, že bude pokračovať, že stoja na začiatku série brutálnych znásilnení a vrážd. Márne bojuje s vrchnosťou, aby sa sústredili iba na ponožkového vraha - neveria mu, obávajú sa paniky. Proti Krauzovej logike stojí vrahova šikovná taktika - medzi útokmi robí nepochopiteľne dlhé pauzy, ktorých význam, možno odkaz, nevedia detektívi vylúštiť. Práve počas jednej z nich sa stala bizarná vražda, ktorá preverila ich trpezlivosť, postreh, dedukciu. Krauz netuší, či sa nepredvídateľne rýchlo zaktivizoval ponožkový vrah alebo z jeho tieňa vystúpil nový. Ešte stále bojujú s Ondrejom alebo sa im niekto pletie pod nohy?

Ukážka z knihy: 

JANUÁR 1991

Ponožkový vrah sa prvýkrát ozval v októbri minulý rok. Chlapci z oddelenia vrážd netušili, že premiéru už má dávno za sebou, že v Nemecku a Holandsku zanechal za sebou tri obete a domov sa vrátil len preto, lebo mu priháralo za zadkom. A, samozrejme, aj preto, aby pokračoval v zúrivom vyčíňaní.

Druhýkrát sa prejavil dva dni po Silvestri v ubytovni ZDROJ-a. Jednou ranou dve muchy, presnejšie, štyrmi ranami dreveným kolom ubil štrnásťročného Juraja, ostatné venoval jeho matke Anne. Aj tu nechal dve čierne ponožky, práve tu si vyslúžil prezývku ponožkový vrah.

Tretí útok o týždeň nato žena prežila, no len preto, lebo Janka bola mladá, svižná, vyšportovaná, a hlavne ovládala karate. Ubránila sa, a hoci vážne zranená, o život zabojovala tak urputne, že útočníka zranila na najcitlivejšom mieste -chňapla ho do rozkroku, trhla, mykla, zatočila... Možno práve to jej zachránilo život.

Z detektíva Richarda Krauza si už nikto nerobil žarty. Mladý člen mordparty si od prípadu k prípadu získaval čoraz viac úcty a uznania zo strany starších kolegov. Už dávno si všimli, že má výborný pozorovací talent a schopnosť analyzovať, kombinovať, predvídať - vlastnosti, ktoré sú pri riešení kriminalistických rébusov viac ako vítané.

Nikto si už z neho nerobil žarty, hoci tvrdil presne to isté, čo na začiatku - baví ho to, bude sa k nám vracať, nezbavíme sa ho, kým ho nezastrelíme alebo nedostaneme, a na to, aby sme ho dostali, potrebujeme založiť špecializovaný vyšetrovací tím.