Jedinečná kniha motivačných rozhovorov s Mirom Jarošom.

Ten hovorí: „Nikdy som nikomu nepovedal svoj príbeh tak otvorene, ako ho poviem vám. Pri autorizácii knihy som mal niekoľkokrát chuť zavolať do vydavateľstva a knihu zastaviť. Musel som sa postaviť pred kľúčovú otázku: Naozaj je potrebné aby toto všetci vedeli? Neskôr som si uvedomil, že aj zdanlivo nedôležité fakty (často spojené s pocitom hanby) sa museli stať“.

Autorka o knihe napísala, že je pravdepodobne jedinečná už len tým, ako vznikala. Nápad urobiť ju sa zrodil niekedy v lete 2019. Pár mesiacov sa kreovala jej filozofia a starostlivo sa vyberal adept na dôverné rozhovory. Mal to byť niekto, kto dokáže zaujať, má za sebou cestu, na ktorej už niečo zažil. A mal to byť človek, ktorý bude mať k autorke dôveru. Pre koho sme sa rozhodli, už viete, keď že knihu držíte v rukách.

Ukážka z knihy: 

Skúšal si chytať raky aj ty sám?

Nie, nebol som až taký odvážny, aby som pchal ruku do niečoho neznámeho. Neviem, či som aj neodskočil dva metre ďalej, keď ho otec vytiahol.

Keď si mal sedemnásť, odišiel si z domu. Hlavnou príčinou asi boli nezhody s otcom. Myslíš si, že ak by si vtedy zostal doma, bolo by to iné, váš vzťah by nadobudol inú kvalitu?

Nedokážem na toto odpovedať, ale skôr si myslím, že nie. Lebo ja som presne ten, čo vždy povedal, ak sa mu niečo nepáčilo, to mám skrátka v povahe. Alebo keď niekomu krivdia. Neustále som chcel vedieť, prečo ma otec nemá rád, prečo to u nás nie je ako u kamarátov, že cez víkend boli niekde s otcom a mamou na výlete. Prečo nám nekúpi aspoň občas cukríky. Skrátka, náš vzťah nebol dobrý. Čím som bol starší, tým viac som videl, ako otec pije, ako sa doma správa, ako to ovplyvňuje našu domácnosť. Že otcov príjem do rozpočtu chýba, že to celé ťahá mama zo svojho platu. Otec buď splácal dlhy, alebo nosil peniaze do krčmy. Rástli sme, bolo treba kupovať pre nás oblečenie, nedalo sa všetko dediť jeden po druhom. Chceli sme mať aj nové veci a vznikalo vefa hádok. K mame sa tiež nesprával úctivo. Dostalo sa to až do štádia, že otcovi prekážalo, keď som sa zo školy vracal domov. Odchod bolo najlepšie riešenie pre mňa a môj život. Áno, priznávam, bol to útek. Musel som to urobiť. Túžil som po inom živote a začal som plánovať už spomínané Anglicko, aby som mohol vycestovať hneď, ako dokončím učňovku.

Bol jeho vzťah k tvojim súrodencom taký istý ako k tebe alebo sa niečím líšil?

Hm... Ani im sa nepáčilo, ako sa správa. Ale nikdy s nim nahlas nebojovali. Buď preto, že im stačilo, že bojujem ja a v dome je už dosť kriku. Možno súhlasili so mnou, ale nechceli sa do našich hádok zapájať.