Nahliadnite pod pokrievku hrnca, v ktorom sa varia svetové dejiny! V jedinečnej reportáži, ktorá je zároveň tak trochu aj kuchárskou knihou. Že je takéto spojenie nemožné? Nie pre Witolda Szabłowského!

Hovorí sa, že láska ide cez žalúdok. A možno niečo podobné platí aj o dejinách. Všetci predsa jeme. Niekoľkokrát denne. Bežní ľudia. Prezidenti. Aj diktátori. Núka sa teda otázka, čo raňajkoval Fidel Castro, keď priviedol svet na pokraj jadrovej vojny? Čo si dal na obed Pol Pot, keď dva milióny Kambodžanov zomierali od hladu? A na čom si pochutnával Saddám Husajn, keď vydal rozkaz otráviť plynom desaťtisíce Kurdov? Ovplyvnili kuchári diktátorov svojim kuchárskym umením chod dejín? A mali všetci radi najmä krvavé bifteky?

Ani v okamihoch, keď sa rozhoduje o osude sveta, o vojne či o mieri, nesmú byť žalúdky prázdne. Uvedomil si to aj poľský reportér Witold Szabłowski, ktorý vyhľadal kuchárov najväčších diktátorov 20. storočia, aby sa prostredníctvom ich príbehov pozrel na moderné dejiny z celkom nového uhla. Irak Saddáma Husajna, Kuba Fidela Castra, Albánsko Envera Hodžu, Uganda Idiho Amina či Pol Potova Kambodža. Čo meno, to iná diktatúra, čo krajina, to iná zaujímavá kuchyňa.Witold Szabłowski nám ponúka osudy piatich diktatúr, ale zároveň aj jedinečné osobné príbehy kuchárov, ktorí sa dostali celkom blízko tým najhrôzostrašnejším vládcom sveta priamo do ich kuchýň.

Výnimočná kniha Witolda Szabłowského Ako nakŕmiť diktátora vychádza v preklade Karola Chmela.

Ukážka z knihy: 

Zlodejská rybacia polievka

Pomlel som hovädzinu a jahňacinu, pol na pol, k tomu paradajky, cibuľu a petržlen. Zmes som vložil do chladničky, aby neskôr dobre držala na ražni. Pripravil som misku na umývanie rúk, rozložil som oheň, upiekol chlieb pitá, urobil šalát z paradajok a uhorky. Až potom som si sadol.

V Iraku si každý muž myslí, že vie, ako piecť mäso na grile. Bude grilovať, aj keď to nevie. Podobne to bolo aj so Saddá-mom: to, čo pripravil, ľudia zjedli len zo zdvorilosti - nepovieš predsa prezidentovi, že ti nechutí, čo navaril. Neznášal som, keď sa púšťal do varenia. Vtedy som si však pomyslel, že kofta sa predsa nedá pokaziť.

Ak máš hotové mäso, len ho natenko roztlačíš na ražni, vyformuješ prstami, potom položíš na pár minút nad pahrebu - a hotovo.

Loď vyrazila. Saddám s priateľmi si otvorili whisky a Salím prišiel do kuchyne po mäso a šalát. Zostal som sedieť a čakal, čo sa stane. Po polhodine opäť prišiel Salím, niesol tanier kofty. „Prezident urobil aj pre teba.“ Poďakoval som, povedal som, že je to od prezidenta veľmi milé, odštipol som si kúsok mäsa, zavinul ho do pitý, ochutnal som a... okamžite ma to začalo páliť!

„Vodu, rýchlo vodu!“

Zapil som, ale nepomohlo.

„Ešte hlt vody!“

Nič. Ďalej to pálilo. Líca mi horeli, ďasná takisto a z očí mi začali tiecť slzy.

Zľakol som sa. Žeby jed? - pomyslel som si. Ale prečo? Načo? A možno chcel niekto otráviť Saddáma, no zjedol som to ja?!