Sotva dospelá Hana sa po vojne vracia z Osvienčimu domov na Oravu. V Dolnom Kubíne však nie je vítaná. Rodičovský byt arizovala mladá žena, s ktorou sa poznala už v predvojnových časoch. V treskúcich mrazoch sa Hana túla medzi synagógou a evanjelickým kostolom. Dolnokubínčania akoby ju nevideli. Niektorí sa boja židovke čo i len prihovoriť iní ju otvorene nenávidia. Vôňa medovníkov. Ľudia chystajú prvé povojnové Vianoce... ...zdá sa, že šťastné a veselé nebudú pre všetkých.

Ukážka z knihy:

Z blízkeho hotela Slávia vychádzala zhrbená vráskavá baba v ufúľaných sukniach, premočených kapcoch a chrapľavo kvílila: „Spiže mi, spiže mi, dieťatko dušička, veď tu nad kolískou bdie tvoja mamička..."

„Stará Úľka,“ chlap hodil hlavou smerom k šuchtajú-cej sa starene s batohom na chrbte, kým dievča zoskakovalo z voza. „Keď boli Nemci na ústupe, padol na fronte jej Jano. Odmala ho vychovávala. Mater mu umrela pri pôrode, o rok nato sa otec prevrátil s vozom pod Kubínskou hoľou a dolámal si väzy. Čoskoro šla za nimi aj chlapcova stará mať, Úľkina najmladšia sestra... Tak sa Úľka k decku dostala. Keď prišlo písmo z frontu, skoro jej srdce puklo. Nikdy ho nenašli, len doklady doniesli. Odvtedy jej máta v hlave," zaťukal si ukazovákom na čelo.

Z videnia ju poznala, ale nikdy sa s ňou nezhovárala. Podhodila si vak na pravom pleci. Skôr ako sa stihla obzrieť, voz s hrmotom zahol doľava, do likérky. Jedným okom fľochla na Úľku a šibla k domom napravo. Vbehla do brány župného domu, ktorý dominoval námestiu. V okne visela roztrhaná, dažďom nasiaknutá sovietska zástava. Žltý kosák s kladivom vial vo vetre. Ocitla sa na dvore plnom tmavých debničiek. Uprostred stálo zelené delo. Kvapkala z neho voda. V blate sa váľali pokrkvané čierno-červené vlajky nemeckej ríše.

Dala sa vľavo, rýchlo, hore točitým schodiskom na tretie poschodie. Ide domov...