Vitajte vo svete, kde má týždeň deväťdesiatsedem pracovných hodín. Vitajte vo svete, kde sa rozhoduje o živote a smrti. Vitajte vo svete nepretržitého vlnobitia telesných tekutín. Vitajte vo svete, kde zarábate menej ako automat na nemocničnom parkovisku. Zamávajte na rozlúčku svojim priateľom a vzťahom. Vitajte v živote mladého lekára.Nekonečné dni a bezsenné noci, prácou naplnené víkendy o tom sú zápisky v denníku Adama Kaya, ktorý sa ocitol v prvej línii britského zdravotníctva. Jeho príbehy sú striedavo veselé, hrozné, ale aj smutné. Do podrobností a bez zábran v nich opisuje, čo všetko musel robiť a čím musel prejsť. Áno, zanechali mu jazvu na duši.

Ukážka z knihy:

Mladší sekundár
Rozhodnutie pracovať v oblasti medicíny je niečo podobné, ako keď vám príde začiatkom októbra list, že sa máte rozhodnúť, aké menu by ste chceli mať na firemnom vianočnom večierku. Určite stavíte na istotu a vyberiete si kurča, a tak je pravdepodobné, že všetko bude v poriadku. Lenže Čo ak deň predtým dal niekto na facebook hrozné video o veľkochove a vy nechcete vidieť masové zabíjanie? Čo ak v novembri zomrie kolega Morrissey a vy z úcty k nemu zanevriete na svoj zvyk aj na to, že ste až doteraz jedli takmer len mäso? Čo ak získate alergiu na vyprážané rezne na celý život? Veď nikto nevie, čo budete mať na večeru o šesťdesiat dní.

Každý britský lekár sa rozhoduje o svojom smerovaní v šestnástich rokoch, teda dva roky predtým, ako podľa zákona smie fotografovať svoje genitálie. Keď ste v maturitnom ročníku a skladáte maturitné skúšky, aby ste mohli ísť na vysokú školu, znamená to začiatok cesty, ktorá stále trvá a trvá, až kým nejdete do dôchodku a nezomriete, a ak Janet z oddelenia nákupu proti všetkým pravidlám firemného vianočného večierka nevymení vaše kurča za svoj obľúbený grilovaný syr halloumi.

V šestnástke sa vaše dôvody, prečo hľadať uplatnenie v medicíne, zvyčajne nesú asi v takomto duchu: „Mama je lekárka/otec je lekár“, „Páči sa mi seriál Sestričky“ alebo „Chcem vyliečiť rakovinu“. Prvé dva dôvody sú smiešne a tretí dôvod by bol, ak chcem byť aspoň trocha úprimný, aj v poriadku, keby to nebolo tak, že sa tým nezaoberajú lekári, ale vedci v laboratóriách. Okrem toho nie je celkom fér chcieť od niekoho, aby dodržal slovo dané v tomto veku. Dalo by sa to porovnať s vyhlásením, že obrázok„Chcem byť kozmonautom“, ktorý ste nakreslili ako päťročný, je záväzný právny dokument.

Nespomínam si, že by som sa nejako aktívne rozhodol pre medicínu. Skôr som tak bol nastavený do života: ako zvonenie v mobile, štandardný obrázok hôr na ploche počítača. Pochádzam zo židovskej rodiny (hoci sa to prejavovalo väčšinou len pri jedle), chodil som do školy, ktorá funguje ako továreň na lekárov, právnikov a členov vlády, a môj otec bol tiež lekár. Takže som to mal všade okolo seba.

Počet záujemcov však asi desaťkrát prevyšuje kapacitu lekárskych fakúlt, takže uchádzači musia urobiť prijímacie pohovory a dostanú sa tam len tí, ktorí si počínajú najlepšie. Predpokladá sa, že zmaturovali na výborné, takže univerzity sa potom rozhodujú na základe neakademických kritérií. Má to svoju logiku: lekár musí byť psychicky pripravený na svoju prácu, musí sa vedieť rozhodovať v strese, musí oznamovať zlé správy nešťastným príbuzným a denne sa stretáva so smrťou. Musí mať niečo, čo sa nedá naučiť naspamäť ani ohodnotiť známkami. Dobrý lekár musí mať široké srdce, do ktorého sa zmestí veľa súcitu, láskavosti a ľudského porozumenia.

Vo všeobecnosti vládne taký názor. V skutočnosti to lekárske fakulty nezaujíma. Dokonca ani nezisťujú, či vydržíte pohľad na krv. Namiesto toho sa zameriavajú na mimoškolské aktivity. Ich ideálny študent je kapitán dvoch športových mužstiev, víťaz okresnej súťaže v plávaní, kapelník mládežníckeho orchestra a redaktor školského časopisu. Ako v súťaži Miss sympatia, iba s tým rozdielom, že nedostanete šerpu. Ak si nájdete nejakého slávneho lekára na Wikipédii, určite sa o ňom dočítate toto: „V mladosti bol vynikajúci ragbista. Behal na dlhé trate a v poslednom ročníku bol asistentom kapitána atletického tímu.“ To platí napríklad o doktorovi Shipmanovi. No niečím sa možno predsa len odlišujú a nie je to až taký nemenný systém.

Na Imperiál College v Londýne sa uspokojili s tým, že som osem rokov chodil na klavír a saxofón a okrem toho som v školskom časopise uverejnil niekoľko nie príliš podarených divadelných recenzií, ale mal som tak dokonalú kvalifikáciu pre život na nemocničných oddeleniach.