Na brehu Rio Piedra som si sadla a plakala je príbeh o láske a múdrosti. Pilar a jej partner sa poznali už v detstve, ale v období dospievania sa ich cesty rozišli, aby sa o jedenásť rokov opäť stretli. Z nej sa stala silná žena, ktorú život naučil neprejavovať city. On je muž schopný robiť zázraky a riešenie svojich konfliktov hľadá predovšetkým v náboženstve. Oboch spojí túžba po zmene a túžba ísť za svojimi snami. Aby to dosiahli, musia prekonať mnoho vnútorných prekážok. Šťastie býva niekedy požehnaním, ale najčastejšie oň treba bojovať...

Coelho vykresľuje opätovné stretnutie muža a ženy, ktorí sa pohrúžili do tajomstiev ženskej tváre Boha. Cesta, ktorou prešla Pilar a jej partner, je otvorená pre každého, kto chápe, aká dôležitá je láska, čo všetko môže pretvoriť a prečo je najlepším sprievodcom na ceste k duchovnému splynutiu.

Ukážka z knihy: 

Som si sadla a plakala. Jedna legenda hovorí, že všetko, čo padne do vôd tejto rieky - listy zo stromov, hmyz, vtáčie pierka -, premení sa na kamienky na jej dne. Ach, kiežby som si mohla vytrhnúť srdce z hrude a hodiť ho do jej prúdu, aby ma viac netrápila bolesť, smútok a spomienky!

Na brehu Rio Piedrasom sedela a plakala. Vzimnom chlade som cítila, ako sa slzy na mojej tvári miešajú s ľadovou vodou, čo tiekla predo mnou. Rieka sa kdesi vlieva do inej, potom do ďalšej, až kým sa - ďaleko od mojich očí a srdca - nevleje do mora.

Nech moje slzy tečú do diaľky, aby sa moja láska nikdy nedozvedela, že tu nariekam pre ňu. Nech moje slzy tečú do diaľky, lebo len vtedy budem môcť zabudnúť na Rio Piedra, kláštor, kostolík v Pyrenejach, hmlu i cesty, ktorými sme spolu prechádzali.

Budem môcť zabudnúť na cesty, hory aj polia svojich snov. Tie sny boli moje, aj keď som ich predtým nepoznala.