Denník N vydáva prvú zo svojich prekladových kníh. Jej zásadná otázka znie: Čo sa stalo s našou demokraciou? Prečo ľudí tak priťahujú nacionalizmus, autokracie a politické systémy, ktoré hlásajú jednoduché a radikálne riešenia? Ako despotickí lídri do svojich súkolí zapájajú intelektuálov, bez ktorých by ich vláda nebola možná? Odpoveď prináša kniha Súmrak demokracie od Anne Applebaumovej, ktorá vychádza v knižnej edícii Denníka N v preklade Petra Tkačenka. Uznávaná americká historička a novinárka, ocenená Pulitzerovou cenou za knihu Gulag, sa venuje politickým režimom východnej Európy, ale aj americkej či anglickej politike. Patrí medzi novinárov, ktorí ako prví upozornili na antidemokratické trendy na Západe a v tejto podmanivej eseji skúma príťažlivosť diktátorských foriem vlády.

Liberálna demokracia je v Británii, kontinentálnej Európe, v USA aj v ďalších krajinách pod paľbou kritiky, zatiaľ čo autoritárstvo je na vzostupe. Anne Applebaum vysvetľuje, prečo sa elity v demokratických krajinách začali prikláňať k nacionalizmu a autoritárstvu. Opisuje nových advokátov iliberalizmu a ukazuje, ako na zmenu spoločenského poriadku využívajú konšpiračné teórie, politickú polarizáciu, sociálne médiá, ba aj nostalgiu. Despotickí lídri totiž nevládnu sami spoliehajú sa na svojich politických spojencov, úradníkov a mediálne osobnosti, ktoré im dláždia cestu a podporujú ich vládu.

Ukážka z knihy:

Viedla som si zoznam, kto bude u koho spať, ale zopár hostí aj tak prespalo na dlážke v pivnici. Neskoro v noci sme odpálili ohňostroj - lacné výrobky z Číny, ktoré sa nedávno stali široko dostupné a pravdepodobne boli extrémne nebezpečné.

Jediný kultúrny rozkol večera mala na svedomí hudba na kazetách z čias dávno pred vznikom Spotify: hudba, ktorú na vysokej škole počúvali moji americkí priatelia, bola iná ako tá, ktorú na vysokej počúvali Poliaci, takže nebolo jednoduché roztancovať všetkých naraz. V istom okamihu som vyšla na poschodie a zistila som, že Boris Jeľcin rezignoval. Napísala som krátky článok pre britské noviny a potom som sa vrátila na prízemie po ďalší pohár vína. Okolo tretej nadránom jedna z rozkokošených Poliek vytiahla z kabelky pištoľ a z čírej roztopaše niekoľkokrát vystrelila slepými nábojmi do vzduchu.

Bol to ten typ večierka. Trval celú noc, na druhý deň poobede pokračoval „brunchom“ a bol presýtený optimizmom, ktorý si z tých čias pamätám. Opravili sme svoj zrútený dom.

Naši priatelia prebudovávali svoju krajinu. Osobitne zreteľne si vybavujem prechádzku snehom - azda deň pred večierkom alebo deň po ňom - s bilingválnou skupinou. Hovorili sme jeden cez druhého, angličtina sa miešala s poľštinou a ozývala sa brezovým lesom. Vo chvíli, keď bolo Poľsko na prahu spojenia sa so Západom, sme mali pocit, že sme všetci jeden tím. Mali sme rovnaký názor na demokraciu, na cestu k prosperite a na to, čo sa deje.

Tá chvíľa sa pominula. Po dvoch desaťročiach by som dnes prekročila ulicu, len aby som sa vyhla stretnutiu s viacerými ľuďmi z toho novoročného večierka. A oni by dnes nielenže odmietli prekročiť prah môjho domu. ale hanbili by sa priznať, že sa v ňom niekedy objavili. Dnes by sa popravde polovica ľudí z toho večierka nerozprávala s druhou polovicou.

V Poľsku striedavo žijem od roku 1988 a dlhšie obdobia som bývala v Londýne a vo Washingtone, kde som písala historické knihy a pracovala som ako novinárka pre britské a americké noviny. Vďaka tomu som na poľské pomery exotická manželka politika, aj keď do roku 2015 moja osoba vo väčšine ľudí prebúdzala skôr zvedavosť než zlosť. Nikdy som nezažila priamy prejav antisemitizmu, nikdy som nepocítila nepriateľstvo, a keď som vydala poľskú kuchársku knihu - s cieľom okrem iného vyvrátiť negatívne stereotypy o Poľsku v zahraničí reakcia bola v princípe kladná, hoci trochu zmätená. Zároveň som sa usilovala nepliesť do politiky a s výnimkou rozhovorov o svojich knihách som sa poľskej televízii vyhýbala.