Nočná jazda autom, naokolo tma a ľudoprázdna pustina. Za tebou prízrak stareny v pohrebných šatách, ktorý je bližšie zakaždým, keď čo i len na chvíľu zastaneš...

Fenomén halného vetra je v Poľsku dobre známy a zdokumentovaný. Keď fúka, stúpa počet násilností, nehôd, vrážd aj samovrážd. Ako však tento vietor súvisí s prekliatym cestným úsekom pri Západných Tatrách a prízrakom stareny v čiernom, ktorý sa tam zjavuje?

Hrdinovia nového Karikovho mysteriózneho trileru zažívajú tú najhoršiu nočnú moru. V pustom regióne poľsko-slovenského pohraničia ich prenasleduje veterný démon, pred ktorým niet úniku.

Z knihy číta Vladimír Kobielsky: 

Ukážka z knihy: 

Neznášam odpočívadlá pri cestách. Bývajú špinavé, dýchajú samotou. Desia ma. Lákajú ťa, nech zaparkuješ, trochu sa prejdeš; predstierajú bezpečnosť.
Farebné lavičky, preliezačky, okrúhle stolíky...
Ako stvorené na príjemné posedenie. Také sa zdajú – jedine z diaľky. Len čo vystúpiš a prizrieš sa zblízka, oľutuješ, že si sa dal zviesť. Ovanie ťa čosi nezdravé. Niekedy smrad – močovka, výkaly, hnijúce zvyšky jedla. Inokedy nosom nič nezachytíš, no rozklad aj tak visí vo vzduchu. Farba na lavičkách a preliezačkách sa odlupuje, preplnené odpadkové koše vyvrhujú smeti, na asfalte medzi špakmi sa povaľujú použité prezervatívy. Vytŕčajú biele nafúknuté bruchá, až ťa strasie od hnusu. Ilúzia príjemnosti sa nadobro rozpadne, keď postrehneš, že žltá tráva aj udupaná zemina okolo kríkov sú posiate špinavými servítkami, kusmi novín a útržkami toaletného papiera.
Už sa len posadiť a zajesť si, vytiahnuť chlieb so salámou, pustiť sa do toho. Dobrú chuť.