Do Normálnych ľudí som sa púšťala s miernymi obavami (kvôli mnohým protichodným recenziám), no na Rozhovory s priateľmi som sa už vrhala s radostným očakávaním a predtuchou skvelého zážitku. A dočkala som sa - takmer 300 strán "zakázaného" romániku som len tak hltala (čo je trochu zvláštne, lebo ak ma čo i len trochu poznáte, viete, že ja a romantika sa veľmi nemusíme), no svoju úlohu v tom pravdepodobne zohral aj fakt, že nešlo len o banálnu slaďárnu. Rovnako ako v Normálnych ľuďoch, aj tu Rooney zobrazila komplikovanosť medziľudských vzťahov i vzťahu človeka k samému sebe, ako aj existenčných problémov (alkoholizmus, depresie, sebapohŕdanie, nízke sebavedomie, sebapoškodzovanie, nezdravý vzťah k jedlu, nevera...), ktoré približuje s nadnesenou ľahkosťou akoby nič, akoby len nahodila tému o počasí, a aj napriek tomu z textu cítiť nádych melánchólie, čo umocňuje celkový efket podmanivosti. Žeriem jej každé jedno slovo. Rooney sa svoje postavy nesnaží umelo idealizovať, nejde jej o vytvorenie akéhosi dokonalého človeka, práve naopak, ľudskú náturu vykresľuje realisticky, charakterové chyby neprikrášľuje, orientuje sa na autentickosť, čo na niekoho môže pôsobiť odradzujúco, keďže nedokážu sympatizovať s postavami, ktoré vedú vnútorný i celkom otvorený boj s vlastnými démonmi aj spoločnosťou (a tým pádom nie sú na prvý pohľad sympatické), no práve to je to, čo mňa na jej tvorbe láka a fascinuje. Ľudskú podstatu rozpitváva až na špik kosti, ponúka nám jedného "kostlivca v skrini" za druhým a poukazuje na fakt, že skutočne nikdy nevieme, čo sa ukrýva v niečom vnútri. Bolo zaujímavé sledovať, ako diametrálne odlišne Frances, hlavnú protagonistku príbehu, vnímalo jej okolie - emocionálne chladnú, mierne vypočítavú a povýšeneckú, no fascinujúcu intelektuálku, ktorá dokázala očariť, - a ako sa na seba pozerala sama - nedokonalá, nudná, príliš ukríknutá, s odporom voči vlastnému telu. Myslím, že hoci obe knihy vo svojej podstate spracovávali totžné témy, v porovnaní s Normálnymi ľuďmi kladú Rozhovory o čosi väčší dôraz na dejovosť (vnútorný svet a emocionalita postáv je v texte stále mimoriadne frekventovaná, no z dejového hľadiska som mala pocit, že tu toho bolo viac), vďaka čomu by si kniha mohla získať širší okruh čitateľov, a možno je trochu škoda, že Lindeni neprinieslo ako prvý práve jej debutový román. Pre mňa bolo čítanie Rozhovorov skvelým zážitkom a veľmi dúfam, že sa od autorky ešte dočkáme nejakej knihy.