Mechanik Roy Opgard vedie pokojný, jednoduchý život na rodinnom statku hlboko v nórskych horách. Jeho mladší brat Carl je obchodník a po rokoch sa vracia domov z Ameriky s plánom postaviť luxusný hotel, ktorý by upadajúcej oblasti opäť vdýchol život. Roy kedysi bránil svojho brata pred šikanovaním a zlomyseľnými rečami, dnes však jeho lojalita voči rodine prechádza skúškou, keď zistí, že za Carlovými veľkolepými plánmi sa skrývajú nenásytnosť a zrada. Čím väčšmi sa Roy usiluje chrániť Carla, tým viac prekvapivých a šokujúcich tajomstiev sa vynára z minulosti oboch bratov i obyvateľov neďalekej dediny. Zrazu nič nie je ako predtým. Miestny šerif chce za každú cenu objasniť okolnosti tragickej smrti Royových a Carlových rodičov a v hre sú ďalšie životy. Koľko ľudí ešte musí zomrieť? Roya čaká rozhodnutie, čo všetko je kvôli bratovi a láske k jeho manželke Shannon ochotný obetovať.

Boris Farkaš číta z knihy Kráľovstvo:

Ukážka z knihy: 

Prológ
Stalo sa to v deň, keď zomrel Dog.

Mal som šestnásť rokov, Carl pätnásť.

Pár dní predtým nám otec ukázal lovecký nôž, s ktorým som Doga neskôr zabil. Jeho široká vrúbkovaná čepeľ sa trblietala v slnečných lúčoch. Vysvetlil mi, že pri krájaní koristi cez drážky odteká krv. Carl trochu zbledol a otec sa ho spýtal, či mu zasa začína byť zle ako v aute. Myslim si, že práve vtedy sa Carl zaprisahal, že kedykoľvek niekoho či niečo zastreli, potom to rozkrája na celkom maličké kúsky, ak to má byť o tom.

„Nakoniec všetko opečiem a spolu to zjeme,“ vyhlásil, keď sme stáli pred stodolou, ja s hlavou strčenou v motore otcovho Cadillacu DeVille. „On, mama, ty a ja. Berieš?“ „Samozrejme,“ súhlasil som popri odkrúcaní rozdeľovača, aby som našiel správny predzápal. „A dáme aj Dogovi,” pokračoval. „Ujde sa všetkým.“

Jasné.“

Pes sa volal Dog, lebo otcovi narýchlo nenapadlo lepšie meno. Aspoň to tvrdil, ale podľa mňa sa mu páčilo. To bol celý on. Meno nehovorilo viac, než bolo nevyhnutné, a znelo tak americky, že muselo byť nórske. Otec ľúbil to zviera. Povedal by som, že sa s nikým necítil lepšie než v spoločnosti toho psa.

Náš statok nie je ničím mimoriadny, má však zaujímavý výhľad a kus lesa, dosť na to, aby ho otec volal kráľovstvo. Zo svojej štandardnej pozície nad cadillacom som deň čo deň sledoval, ako Carl vyráža z domu s otcovým psom, jeho brokovnicou a nožom. O chvíľu z nich zostali iba bodky na stráni. Nepočul som ani jeden výstrel. Carl po návrate vždy tvrdil, že nevidel jediného vtáka, a ja som držal hubu, hoci som videl bažanta za bažantom vzlietať zo stráne z miest, kde sa museli práve vtedy pohybovať Carl s Dogom.

Až prišiel deň, keď to konečne buchlo.

Prekvapilo ma to, až som vrazil hlavou do kapoty. Zaolejované prsty som si utrel do handry a zaostril zrak na stráň pokrytú vresom. Zvuk ešte doznieval v diaľke ako úder hromu nad dedinou pri Budalskom jazere. O desať minút z lesa vybehol Carl. Spomalil, keď si uvedomil, že ho už môžu otec s mamou z poschodia vidieť. Dog ho nenasledoval. Carl neniesol ani brokovnicu. Už vtedy som začínal tušiť, čo sa stalo, a vykročil som mu v ústrety. Zbadal ma, rýchlo sa zvrtol a pomaly sa vracal, odkiaľ prišiel. Dobehol som ho, oči mu zalievali slzy. „Skúsil som to," vzlykal. „Rozleteli sa pred nami, bolo ich mnoho, mieril som do nich no jednoducho som to nedal.