Neboli znásilnené. Neboli mučené. Neboli zabité. Prežili niečo omnoho strašnejšie. Tri pekné mladé ženy plné života zmiznú bez stopy. O týždeň nato sa objavia zúbožené a psychicky zlomené. Padli do rúk psychopata, ktorého prezývajú Zlodej duší.

Pred Vianocami sa Zlodej duší znovu prihlási o slovo. Vyberie si luxusnú psychiatrickú kliniku. Lekári a pacienti sú zdesení, pretože zloduch sa nepozorovane dostal do budovy krátko predtým, ako snehová víchrica odrezala kliniku od okolitého sveta. Vystrašení obyvatelia kliniky sa zúfalo snažia navzájom chrániť až kým v noci hrôzy, ktorá sa nezadržateľne blíži, nepochopia, že pred Zlodejom duší niet úniku.

Sebastian Fitzek namixoval svoj triler z odstrašujúcich správ a z charakteristiky muža, ktorý psychicky zlomí každého, keďže nemá vlastnú pamäť. Rafinovaný psychotriler upúta svojskou zvláštnosťou, záznamy zo starých zdravotných kariet pacientov sa striedajú s postrehmi mladých adeptov medicíny. Čitateľ je chtiac-nechtiac vtiahnutý do deja, stojí po boku protagonistov, cíti ich dych, vníma ich strach a po chrbte mu behajú zimomriavky.

Ukážka z knihy: 

71 dní pred strachom
1. strana zdravotného záznamu č. 131071A/L
Našťastie to bol iba sen. Nebola nahá ani nemala pripútané nohy k predpotopnému gynekologickému kreslu, zatiaľ čo šialenec triedil nástroje na hrdzavom odkladacom stolíku. Keď sa otočil, najprv nevedela, čo drží v zakrvavenej ruke. Keď to zbadala, chcela zatvoriť oči, ale nešlo to. Nevedela odtrhnúť zrak od žeravej spájkovačky, ktorá sa pomaly približovala k jej rozkroku. Muž s popálenou tvárou jej vytiahol dohora obe viečka a pneumatickou zošívačkou jej ich pripevnil kočniciam. Mala pocit, že väčšiu bolesť už do konca svojho krátkeho života nezažije. Keď jej však spájkovačka zmizla z dohľadu a medzi nohami cítila čoraz väčšiu horúčavu, pochopila, že trýznenie z posledných hodín je iba predohra.

Vo chvíli, keď sa jej zdalo, že cíti zápach spáleného mäsa, sa jej rozjasnilo. Studená pivnica, v ktorej ju držal, hompáľajúca sa halogénová lampa nad jej hlavou, mučiace kreslo aj kovový stôl sa postupne vytrácali, až zostala iba čiernočierna tma.

Vďakabohu. Bol to iba sen, pomyslela si a otvorila oči. A nechápala.

Nočná mora sa nevyparila, len zmenila podobu.

Kde to som?

Súdiac podľa interiéru sa nachádzala v zanedbanej hotelovej izbe. Fľakatá prikrývka na opotrebovanej manželskej posteli bola plná vypálených dier a rovnako špinavá ako zelenohnedý koberec. Keď si uvedomila, že pod nohami cíti jeho drsné vlákna, zmeravela na nepohodlnej drevenej stoličke ešte viac.

Som bosá. Prečo nemám topánky? A prečo sedím v hodinovom hoteli a zízam na zrnitý monoskop na čiernobielej obrazovke?

Otázky jej narážali do lebečnej klenby ako biliardové gule. Zrazu sa mykla, ako keby jej niekto uštedril úder, a pozrela sa tam, odkiaľ prichádzal hluk. K dverám. Dvakrát sa zatriasli a potom sa rozleteli. Dovnútra sa vrútili dvaja policajti. Obaja mali na sebe uniformy a boli ozbrojení. Najprv jej mierili na hruď, potom pomaly sklonili zbrane a nervozitu v ich tvárach vystriedalo zdesenie.

„Dočerta, čo sa tu stalo?" počula nižšieho policajta, ktorý vyrazil dvere a vbehol do izby prvý. „Zavolajte lekára!" zakričal druhý. „Okamžite potrebujeme pomoc!"