Štvrtá sestra CeCe D´Apliese nemala nikdy pocit, že niekam patrí. Po smrti nevlastného otca, tajomného milionára tatka Slaného, sa ocitne na životnej križovatke.

V zúfalstve sa rozhodne odísť z Anglicka a pátrať po svojej minulosti. Má jedinú stopu - čiernobielu fotografiu a meno ženy, ktorá žila v Austrálii pred vyše sto rokmi. Cestou do Sydney sa zastaví v Thajsku, kde stretne záhadného a tajuplného Acea, muža rovnako osamelého ako ona.

Dávno predtým dostane mladá Kitty McBridová, dcéra chudobných škótskych rodičov, ponuku vycestovať do Austrálie ako spoločníčka bohatej dámy, pani McCrombieovej. Po príchode do Adelaide sa jej osud dramaticky prepletie s osudom identických dvojčiat – impulzívneho Drummonda a ambiciózneho Andrewa, ktorý je dedičom perlového impéria. Kitty ako jedna z prvých austrálskych podnikateliek dovedie obchod s perlami do netušeného rozkvetu.

CeCe dorazí do Austrálie a ocitne sa v spaľujúcej horúčave červených planín vnútrozemia. Niečo hlboko v duši rezonuje s energiou tohto kraja a znovu sa jej vráti schopnosť a radosť z maľovania. CeCe uverí, že tento rozľahlý divoký kontinent jej ponúka niečo, čo nikdy nedúfala nájsť: pocit, že niekam patrí, pocit, že má domov...

Ukážka z knihy: 

Vždy si budem pamätať, kde presne som bola a čo som robila, keď som sa dopočula, že môj otec zomrel, pomyslela som si, keď som vyzrela z okna a videla iba nočnú čierňavu. Občas podo mnou zablikal zhluk svetiel naznačujúci ľudské obydlia, za každým svetlom sa skrýval život, rodina a spoločenstvo priateľov...

Ja som už nič z toho nemala.

Pripadlo mi to, akoby som sa dívala na svet obrátený naruby, lebo svetlá pod lietadlom sa podobali na menej jagavé kópie hviezd nado mnou. Pripomenulo mi to, ako mi raz jeden z učiteľov na umeleckej akadémii povedal, že maľujem, akoby som nevidela, čo mám pred sebou. Mal pravdu, nevidela som to. Obrazy sa mi vynárali v mysli, nie v skutočnosti. Často nemali podobu zvieraťa, minerálu, ba ani ľudskej bytosti, no tie predstavy boli silné a vždy som cítila povinnosť podriadiť sa im.

Ako tá obrovská kopa odpadu, ktorú som navláčila z londýnskych skládok do svojho ateliéru v byte. Celé týždne som sa pokúšala predstaviť si, ako tie súčiastky poskladám. Akoby som pracovala na zhotovení obrovskej Rubikovej kocky, hoci surový materiál tvorili smradľavá plechovica od paliva, starý slamený strašiak, pneumatika a hrdzavejúci krompáč, jednostaj som ich presúvala a tešila sa, až kým som nepridala osudný posledný kus, ktorý vždy - nech som ho umiestnila kamkoľvek - celú inštaláciu pokazil.

Oprela som si horúce čelo o studené plexisklové okno, ktoré mňa aj ostatných cestujúcich ako jediné oddeľovalo od zadusenia a istej smrti.

Sme takí zraniteľní...

Nie, CeCe, varovala som sa prísne, lebo som pocítila, ako sa ma začína zmocňovať panika, zvládneš to aj bez nej, určite to zvládneš.

Prinútila som sa v myšlienkach opäť vrátiť k tatkovi Slanému, a hoci to znie čudne, vzhľadom na môj vrodený strach z lietania bola pre mňa spomienka na okamih, keď som sa dozvedela o jeho smrti, upokojujúca. Keby došlo k najhoršiemu, lietadlo by sa zrútilo z oblohy na zem a všetci by sme sa zabili, aspoň by som tam, na druhej strane, mala niekoho, kto na mňa čaká. On tam nahor prednedávnom vyletel. A bol na to sám, ako to budeme musieť zvládnuť všetci.