Populárna slovenská spisovateľka Lucia Sasková má na svojom konte už osem románov, ktorými si získala mimoriadnu priazeň čitateľov. Jej najnovšia, deviata kniha s názvom Unesená je ďalším potvrdením jej nesporného talentu a schopnosti nastoľovať zložité, kontroverzné témy.

Po tragickej smrti rodičov čaká hlavnú hrdinku život, na aký nebola pripravená. Trápia ju vážne finančné problémy, a tak žije od výplaty k výplate a okrem práce nikam nechodí. Hoci nikoho nehľadala, úplnou náhodou jej do života vstúpi príťažlivý muž, ktorý na rozdiel od nej nemá núdzu o peniaze. Zdá sa jej však až príliš dokonalý a najmä príliš záhadný, aby s ním riskovala hlbší vzťah. Čím dlhšie sa s ním stretáva, tým viac znepokojivých otázok si kladie: Prečo sa s ňou Dávid neukazuje na verejnosti? Kde sa skrýva, keď sa neozýva niekoľko týždňov? A prečo o svojej práci zaryto mlčí? Naozaj je to len pre jej dobro, alebo je z tým niečo viac? Hlavná hrdinka sa proti svojej vôli postupne ocitá vo svete, v ktorom ide o peniaze a o život – o nič viac, o nič menej. Odrazu nič nie je, ako sa zdá, nikto nie je tým, za koho sa vydáva, a ona sa musí rozhodnúť, na ktorej strane bude stáť.

Z knihy číta Dominika Žiaranová:

Ukážka z knihy: 

„PANI KOVÁČOVÁ!" vyšla som z ordinácie zavolať pacientku, ktorej mal môj šéf nasadiť novú keramickú korunku na pravej hornej šestke. „Páči sa," otvorila som dvere dokorán a počkala, kým nimi prejde. Pohľadom som skontrolovala počet ľudí sediacich v čakárni. Fajn, ideme podľa časového plánu. To je potešujúca správa, keďže jeho plnenie stíhame len výnimočne. Mala som svoju prácu rada, ale nadčasy nemá rád nikto.

Pani Kováčová si odložila kabelku na vešiak za dverami a posadila sa do nášho nového kresla, ktoré doktor kúpil iba pred mesiacom. Automaticky som jej pripevnila papierový podbradník, podala vreckovku a naliala vodu na vyplachovanie úst do čistého plastového pohárika tyrkysovej farby. Bola som rada, že sme sa po nedávnej rekonštrukcii ordinácie zbavili bielo-bordovej kombinácie a vymenili ju za tyrkysovú. Mala som tú farbu radšej.

„Tak poďme na to, najhoršie máte za sebou. To, čo nám vytlačila 3D tlačiareň, už len nasadíme a podľa potreby obrúsime." Doktor vysvetľoval vždy ochotne. Ľudia sa báli a jeho prívetivý a trpezlivý prístup mu zabezpečoval stále viac nových pacientov, hoci viedol prax už takmer pätnásť rokov. Jeho slová som poznala naspamäť a vlastne by som to všetko pacientom mohla vravieť ja. Lenže my sme „len" sestry, preto nám až tak nedôverujú. Nevadí mi to, som sestrou rada.