Príbeh o láske, vyrovnávaní sa so stratou a o tom, že najťažšie zápasy sú tie, čo sa odohrávajú v našom vnútri.

On. Motorkár telom aj dušou, verný svojmu klubu a svojim zásadám. Má presnú predstavu o tom, ako má jeho život vyzerať, a je presvedčený, že svoju budúcnosť drží pevne v rukách. O pár mesiacov sa žení.

Ona. V deň, keď jej otec tragicky zahynie, stratí nielen jeho, ale aj samu seba. Ani po dvoch rokoch nevie, kto vlastne je, no jedným si je istá: vie rozoznať, čo je správne a čo nie. Nie je pre ňu ťažké určiť, do ktorej kategórie patrí snúbenec jej novej kamarátky.

Keby záležalo na nich, ani jeden by toho druhého netúžil stretnúť. Ibaže sa stalo. Ako sa Júlia vyrovná so skutočnosťou, že svet nie je čierno-biely a medzi dobrým a zlým jestvuje tisíc odtieňov? Je nevera neverou, až keď je fyzická, alebo sa začína už v mysli? A bude vôbec Adam ochotný vzdať sa všetkého, čo si vybudoval, a vykročiť do neznáma?

Michala Ries (1989) pochádza z Bánoviec nad Bebravou a spolu s manželom a synom žije v malej dedinke pod Čachtickým hradom. Vyštudovala sociálnu prácu, no roky sa pracovne pohybovala v obchodno-ekonomickej oblasti. Nakoniec si našla zamestnanie, ktoré je pre ňu aj poslaním – pracuje ako profesionálna náhradná matka. Ak si ukradne chvíľku pre seba, venuje ju svojej najväčšej vášni – písaniu. Román Na úteku je jej knižný debut.

Ukážka z knihy:

Sedím na posteli a hľadím na telefón. Mama mi volá so železnou pravidelnosťou každú nedeľu o štvrtej. Možno má v mobile posledných päť mesiacov nastavenú pripomienku s textom: Zavolať nevďačnej dcére.

Telefón zvoní celú minútu. Znervózňuje ma, ako dlho vydrží čakať na linke. Napriek tomu so zatajeným dychom sledujem displej, až kým hovor nezruší.

Nikdy jej nezdvihnem a dnešok nie je výnimkou.

Teraz je rad na mne. Odošlem krátku správu.

Som OK.

Smutne sa pousmejem. Dookola iba dve slová. Päť písmen.

Prvé týždne som čakala na odpoveď, ale žiadna neprišla. Bol to mamin spôsob, ako mi dať najavo, že aj ona sa hnevá. Navzájom sa trestáme mlčaním a poznám ju dosť dobre, aby som vedela, že prvá neustúpi.

Tvrdohlavosť som zdedila po nej.

Vzdychnem. Pred dvoma rokmi som bola niekým celkom iným. Chodila som na gymnázium, mala som brigádu, pár kamarátok, chlapca, čo ma zbožňoval, prehnane starostlivú mamu, skvelého otca a staršiu sestru, ktorú mi mama až otravne často dávala za príklad.

Mala som normálny sedemnásťročný život, užívala som si prázdniny a svet mi ležal pri nohách. Aspoň som si to myslela.