30. novembra 1864 večer sa pri Frankline v štáte Tennessee odohrá ukrutná bitka, ktorá zdecimuje konfederačnú armádu a takmer pripraví o život kapitána Rolanda Warda Jonesa, vyznamenaného mississippského ostrostrelca. Jones má na bojisku vidinu a napriek vážnym zraneniam verí, že prežije. Život bez nohy si však predstaviť nedokáže, preto prinúti Elizabeth Lizzie Cloustonovú guvernantku u McGavockovcov, majiteľov Carntonu , aby zasiahla, ak sa chirurg rozhodne pre amputáciu. Lizzie svoje slovo dodrží. Kapitánovi tým zachráni nielen nohu, ale aj život.

Keď Lizzie v tú noc v náručí zomiera štrnásťročný chlapec, naliehavo ju prosí, aby odkázala jeho posledné slová zamýšľanému adresátovi. Okrem krstného mena o chlapcovi nič nevie a čoskoro zistí, že o ňom nie sú žiadne úradné záznamy. Ako má dodržať svoj sľub v krajine rozdelenej vojnou a nenávisťou? Odváži sa prijať ponuku kapitána Jonesa, že jej s tým pomôže? Počas svojej liečby na Carntone, ktorý sa zmení na poľnú nemocnicu, sa kapitán Jones do Lizzie zaľúbi. Tá je však zasnúbená s mužom, ktorého nemiluje.

Ukážka z knihy:

Milí čitatelia,

zo stránok histórie a zo životov tých, ktorí prežili udalosti opísané v tomto románe. Je mi cťou, že som o tom mohla písať. S touto výsadou sa však spája aj zodpovedná úloha vykresliť historické udalosti čo najvernejšie. Kniha popisuje, čo sa udialo večer 30. novembra 1864 na statku Carnton vo Frankline v štáte Tennessee po tragickej päťhodinovej bitke pri Frankline, v ktorej padlo a bolo ranených alebo zajatých takmer desaťtisíc vojakov. Rozprávanie neobíde ani obyvateľov Carntonu a ich reakcie na tieto udalosti.

Mojím cieľom bolo napísať román, v ktorom sa budú historické udalosti - vrátane drastických opisov boja - snúbiť s podmanivým príbehom o nádeji. A to z toho dôvodu, že pri starostlivom skúmaní týchto udalostí som znovu a znovu narážala na tému nádeje. Prečítala som doslova tisícky strán historických záznamov aj osobných svedectiev, z ktorých na mňa vyžarovala odvaha a sila týchto mužov a žien.

Úprimne sa chcem poďakovať zamestnancom múzea na Carntone za to, že mi sprístupnili svoj bohatý archív, a to najmä Joanne Stephensovej a Elizabeth Trescottovej za trpezlivosť, s akou odpovedali na moje nekonečné otázky.