Epidémie smrtiacich chorôb ohrozovali ľudstvo už od nepamäti. Ich zásahy boli pritom často také radikálne, že ovplyvnili vývoj civilizácií takmer na celom svete. Výrazne zasiahli v prospech moderných ľudí v ich strete s neandertálcami. Neznáme choroby nielenže prispeli k pádu Rímskej ríše, ale mor zabránil i jej opätovnému zjednoteniu. V stredoveku zasiahla populáciu vo viacerých vlnách neslávne známa čierna smrť, pravdepodobne najdesivejšia a najtragickejšia pandémia v dejinách. Ani prežitie morových pandémií však neprinieslo ľudstvu vytúžený pokoj. Vojenské konflikty novovekého sveta významne napomohli šíreniu škvrnitého týfusu či cholery. Choroby sa stali biologickými zbraňami Európanov pri kolonizácii Ameriky. Veľké množstvo jej pôvodných obyvateľov mali na svedomí pravé kiahne. Dokonca aj Napoleon sa musel skloniť pred silou bubonického moru či škvrnitého týfusu, ktoré masovo kántrili jeho vojakov. O nepoučiteľnosti ľudstva z vlastných dejín svedčia smrtiace vlny rôznych druhov chrípky, ktoré sprevádzali celé 20. storočie.

Kniha ponúka texty renomovaných archeológov a historikov, sumarizujúce epidemické i pandemické nákazy, ktoré už ľudstvo dokázalo prekonať.

Ukážka z knihy:

Pôvodných obyvateľov Ameriky vyvraždili skryté biologické zbrane Európanov

Európska krutosť, bojová taktika, moderné zbrane a jazdectvo predstavovali pri dobývaní a kolonizácii Nového sveta nespochybniteľnú výhodu. Oveľa viac životov než akákoľvek zbraň mal však na svedomí najničivejší spojenec, ktorý sprevádzal Európanov na americký kontinent spočiatku bez ich vedomia.

PRVÍ OBYVATELIA AMERICKÉHO KONTINENTU SA NA TOTO ÚZEMIE

dostali cez Beringiu, zaniknutú pevninu, ktorá sa v dobe ľadovej nachádzala v oblasti dnešného Beringovho prielivu. Po roztopení ľadovcov však stúpla hladina oceánov a pevninský most bol uzatvorený. Od tohto momentu bol historický vývoj na americkom kontinente oddelený od zvyšku sveta. Hoci aj tu postupne vznikli vyspelé civilizácie, ktoré vytvorili funkčné poľnohospodárstvo, rozsiahle impériá, umelecké diela a písmo, vďaka istým špecifikám u nich nedošlo k vzniku chorôb, ktoré by spôsobovali časté rozsiahle epidémie. Hoci tento „hendikep" sa na prvý pohľad zdá byť skôr výhodou, jeho ničivý dopad sa prejavil koncom 15. storočia, keď Krištof Kolumbus, moreplavec talianskeho pôvodu, objavil pre Európanov Nový svet - Ameriku.

Prvá americká epidémia

Prvú kolóniu v Novom svete, nazvanú La Isabella, založil Krištof Kolumbus na ostrove Hispaniola (dnešné Haiti) v roku 1494. Na následnú cestu z Andalúzie do kolónie sa vydalo 17 lodí. Posádku tvorilo približne 1 200 ľudí - vojakov, námorníkov, budúcich obyvateľov. Po ceste sa výprava zastavila na Kanárskych ostrovoch, kde na palubu pribudli ďalší členovia posádky, a taktiež domáce zvieratá - dobytok, ovce, kozy a prasatá. Katastrofa postihla posádku ešte pred vylodením - medzi Španielmi vypukla neznáma choroba, ktorá sa okamžite po príchode na Hispaniolu začala šíriť aj v domácej populácii. Práve domáce obyvateľstvo bolo zasiahnuté najsilnejšie, väčšina nákaze podľahla. Španieli však s podobnými epidémiami žili aj v minulosti a hoci mnoho z nich ochorelo, s príznakmi choroby pokračovali v prieskume ostrova a roznášali tak nákazu aj do jeho vzdialených končín. Dodnes nie je isté, čo bolo príčinou tejto epidémie, najpravdepodobnejším kandidátom je prasacia chrípka. Jej devastačný účinok je však zrejmý - z pôvodných 1 100 000 obyvateľov ostrova (v roku 1492) bolo v roku 1517 nažive len približne 10 000.

Neviditeľný nepriateľ

Epidémie zohrali dôležitú úlohu aj pri dobytí Aztéckej ríše. Na rozdiel od obyvateľov ostrovov v karibskej oblasti boli Aztékovia zdatnými a schopnými bojovníkmi, vojna bola dokonca súčasťou ich náboženskej filozofie. Známy dobyvateľ Hernando Cortéz však do Tenochtitlanu vstúpil bez násilia. Privítal ho samotný vládca Aztékov Motecuhzo-ma (Montezuma), ktorého Španieli okamžite zajali a využívali ho na ovládanie mesta. Napriek tomu napätie medzi Aztékmi a Španielmi narastalo. O niečo neskôr, keď musel Cortéz opustiť Tenochtitlan, aby sa vysporiadal s trestnou výpravou z Kuby, vypuklo proti Španielom povstanie. V čase Cortézovej neprítomnosti boli pod vedením jeho zástupcu Pedra de Alvarado vyvraždení účastníci náboženskej slávnosti, čo podnietilo aztécky odpor voči votrelcom. Cortéz sa do Tenochtitlanu vrátil, no približne po dvoch týždňoch konfliktov počas tzv. Smutnej noci (Noche Triste) porazení Španieli Tenochtitlan opustili. Cortéz svoju vojenskú silu obnovil v Tlaxcale a do Tenochtitlanu sa opäť vrátil. 13. augusta 1521 boli Aztékovia porazení a mesto zničené.

Pri porážke Aztékov nahrávalo Cortézovi niekoľko faktorov. Opomenúť určite nemožno európske zbrane a jazdectvo, samotný charakter aztéc-keho vojenstva (zameraného skôr na boj medzi dvomi jednotlivcami, s cieľom protivníka zajať, a nie usmrtiť) a vstup bojovníkov Tlaxcaly do spojenectva so Španielmi. Najdôležitejším faktorom však zrejme bolo pôsobenie neviditeľných spojencov, ktorého so sebou španielski dobyvatelia priniesli - baktérií, vírusov a chorôb, predovšetkým pravých kiahní.