Zatknúť a usvedčiť páchateľa trestného činu vraždy je ťažká práca aj pre odborníkov z oddelenia vrážd. Do cesty sa občas postaví nedostatok použiteľných stôp z miesta činu, neochota svedkov vypovedať, neochota svedčiť na súde, ďalšie nepredvídateľné okolnosti. Najhoršia zo všetkého je zrada z vlastných radov, tlak pokrivených nadriadených funkcionárov, ktorým vidina ľahkého zisku zatemnila mozog, vymazala elementárne princípy slušnosti a korektnosti. Tak to bolo aj v prípade dvoch vrážd, ktoré spolu zdanlivo nesúviseli. Neznámy strelec popravil doma v posteli okresného prokurátora a o dva dni neskôr kandidáta na starostu okrajovej mestskej časti. Korupčná aféra okolo zavraždeného prokurátora dostane jasnejšie kontúry, až keď sa detektívom podarí nájsť dobre schovanú prokurátorovu asistentku. Od jej výsluchu naberie vyšetrovanie nový smer, ktorý musia detektívi z oddelenia vrážd pred nadriadenými tajiť. Podozrenie, že im niekto zhora pozerá na prsty a snaží sa s nimi manipulovať, prerastie v istotu. Detektív z oddelenia vrážd Richard Krauz tuší, že priamy úder na skorumpovaných papalášov im dá riadne zabrať a riešenie záhady dvoch beštiálnych vrážd bude bolestivé.

Ukážka z knihy: 

OKTÓBER 2009
Dvojmužová hliadka pohotovostnej motorizovanej jednotky dorazila na miesto činu osem minút po oznámení trestného činu. Slušný výkon. Štrnásť kilometrov spravili tempom pretekára formuly jeden bez majáka a húkačky. O pol tretej v noci bola premávka prakticky nulová, a hoci cesty boli premočené týždňovým dažďom, ani tak nemalo význam otravovať operačného dôstojníka so žiadosťou o ich použitie. Povolenie na výstražné zvukové a svetelné znamenia nežiadali aj z iného dôvodu – predmetom oznámenia bola vražda. Nemohli vedieť, či sa páchateľ, alebo spolupáchatelia, ešte stále nenachádzajú v okolí miesta činu, a použitie húkačky by ich mohlo upozorniť, že o nich už vedia, že po nich idú. Chlapci z PMJ neboli hlupáci, aj oni vedeli taktizovať a myslieť ťah dopredu, takže sa rútili potichu, takmer sa zakrádali. 

„Laco, tu to odstav, za roh pôjdeme peši,“ rozhodol veliteľ hliadky. „Feri, si si istý, že sme už na mieste?“ „Sme, poznám to tu!“ Služobné auto zaflekovalo. Na mokrej asfaltke sa posunulo ešte o pol metra ďalej, než šofér rátal, takže predným nárazníkom ohol krík divých ruží. „Doriti! Tichšie a presnejšie by to nešlo!?“ „Sorry... je po daždi. Okrem toho, ktorý idiot posadil hentakú hnusnú burinu tak blízko ku krajnici?“ „Neser ma s dažďom a idiotmi, poďme už na to!“ Skontrolovali si výstroj a výzbroj, vystúpili z auta. Dvere nezabuchli, opatrne ich pritlačili.