Legendárny cestopis Johna Steinbecka o potulkách naprieč obrovskou Amerikou je stále živý a stále aktuálny!Mapa Spojených štátov pripomína pestrú patchworkovú deku pozošívanú z kúsočkov najrôznejších farieb. Čo však potrebujete, keď ju chcete precestovať z východu na západ a späť? Predovšetkým dostatok času, obytné auto... a ešte verného spoločníka najlepšie psa.Svetoznámy americký spisovateľ a nositeľ Nobelovej ceny za literatúru John Steinbeck sa na začiatku šesťdesiatych rokov rozhodol znovu spoznať svoju obrovskú rodnú krajinu. Nasadol do obytného auta, vzal si svojho modrého francúzskeho pudla Charleyho a prekrižoval Ameriku z jej východného pobrežia na západné a späť. Chcel stretnúť ľudí. Chcel vedieť, ako sa Amerika zmenila a kam smeruje. Na svojej ceste zažil naozaj všeličo. Spoločnosť pozoruhodných ľudí, hlbokú osamelosť, prekvitajúci americký rasizmus i nespútanú prírodu. Ako hovorí: Cestu naprieč Amerikou by som prirovnal k slávnostnej večeri s mnohými chodmi, na ktorú pozvali vyhladovaného človeka.Nádherný cestopis držiteľa Nobelovej ceny vychádza v preklade Martina Kubuša a s ilustráciami Filipa Horníka. Pod prebalom knihy sa ukrýva ilustrovaný plagát Ameriky zo Steinbeckových potuliek.

Ukážka z knihy:

Keď som ako chlapec mával chorobné nutkanie ocitnúť sa kdesi inde, zrelší ľudia ma ubezpečovali, že dospelosť ma vylieči. Len čo som dozrel, aspoň vekovo, zaručeným receptom na môj neduh sa stali stredné roky. V strednom veku ma zas ubezpečovali, že choroba poľaví v jeseni života, a dnes si ako päťdesiatosemročný vravím, že ma z toho možno dostane staroba. Nič nezaberá. Keď lodná siréna štyrikrát zahúka, chlpy na šiji mi aj dnes stoja dupkom a túlavé topánky ma zasvrbia. Keď zahučí lietadlo, zapradie motor, alebo začujem čo i len klopot podkov, roztrasiem sa ako za starých čias, v ústach mám sucho, zahmli sa mi pred očami, dlane sa mi rozhoria a žalúdok stúpne až do útrob hrudného koša. Slovom, nepolepšilo sa mi. A po lopate: tulák ostane tulákom. Obávam sa, že moja choroba je neliečiteľná. Nechcem však poučovať, spisujem to len kvôli sebe.

Keď raz blúdivého človeka zachváti vírus neposednosti a keď sa cesta preč javí ako širokánska, priama a krásna, pacient musí v prvom rade sám sebe predložiť dobrý a pádny dôvod, pre ktorý nemôže zostať. Prakticky zmýšľajúci tulák to zvládne ľavou zadnou, stačí mu načrieť do bohatej studnice dôvodov, ktorú jeho myseľ dostala do vienka. Nato si musí výlet naplánovať Časovo i priestorovo, zvoliť si jednak smer, ale aj cieľ cesty. Potom mu už zostáva iba jedno - vychystať sa a vyriešiť, ako pocestuje, čo všetko si vezme a kde sa koľko zdrži. Táto fáza celého procesu sa nemení a nepominie. Spisujem to len pre dobro tuláckeho dorastu, aby si nováčikovia - podobne ako mladí, ktorí sotva pričuchli k hriechu - náhodou nemysleli, že objavili niečo nové.

Len čo je cesta rozplánovaná a prípravy vrcholia, objavuje sa nová skutočnosť, ktorá všetko ostatné zatieni. Každý výlet, safari či výprava je samostatná jednotka, ktorá s inými cestami nemá nič spoločné. Je osobitá, má svoje vrtochy, je svojrázna a jedinečná. Cesta je ako ľudská bytosť - dvoch navlas rovnakých na svete niet. Človek môže plánovať, prijímať opatrenia, čo-to usmerniť, niečo si nebodaj vynútiť.