Únosy detí, o ktorých sa nikto nikdy nemal dozvedieť. Detí s nadprirodzenými schopnosťami, ktorých tajná misia nesmie byť prerušená. Sú odsúdené na smrť. Ale čo ak sa jeden článok v tejto mašinérii vzbúri?

Uprostred noci, v dome na pokojnej ulici na predmestí Minneapolisu, ozbrojené komando potichu zavraždí rodičov dvanásťročného Luka Ellisa a chlapca naloží do čierneho terénneho auta. Operácia nezabrala viac ako dve minúty. Luke sa prebudí v Inštitúcii. Je v izbe, ktorá vyzerá ako jeho vlastná, ale nemá okno. Za dverami sú ďalšie dvere a za nimi ďalšie deti s mimoriadnym nadaním – ovládajú telekinézu alebo telepatiu. Slúžia neznámemu účelu a ich život nemá nijakú cenu.

Luke vie, že nemá veľa možností, ako pomôcť sebe a svojim novým kamarátom. Vyberá si medzi veľkým a menším zlom – len nevie, ktoré je ktoré.

Z anglického originálu The Institute (SCRIBNER, an Imprint of Simon & Schuster, Inc, New York 2019) preložila Marína Gálisová.

Z knihy číta Boris Farkaš:

Ukážka z knihy: 

Luke otvoril oči a zadíval sa na biele steny nádrže. Na niekoľkých miestach bola farba poškriabaná, možno nechtami iných detí podrobených tomuto mučeniu, rezervovanému výlučne pre ružových. A prečo? To bolo očividné. Lebo Hendricks a Evans sa nazdávali, že rozsah psychotronických talentov sa dá rozšíriť a ružoví neboli vzácni.

Vzácni. Vzduch. Vzácny vzduch, pomyslel si. Vzduch je vzácny. Pokoj, pokoj, pokoj.

Hoci sa veľmi usiloval vstúpiť do zenového stavu, jeho pľúca si napokon vyžiadali viac vzduchu. Zenový stav, ktorý nebol ani na začiatku ktovieako zenový, sa mu okamžite rozpadol, keď si pomyslel, že ak toto prežije, donútia ho na dve minúty a pätnásť sekúnd, potom na dve minúty a tridsať, potom...

Začal sa mykať. Zeke ho držal. Zaprel sa nohami do dna nádrže a vystrel sa, takmer sa vynoril nad hladinu, ale Zeke pridal aj druhú ruku a znovu ho zatlačil dole. Bodky sa vrátili, blikali mu pred očami, valili sa k nemu, cúvali, potom sa k nemu znovu rozbehli. Rozkrútili sa okolo neho ako načisto zbláznený kolotoč. Stasi. Svetlá Stasi, pomyslel si Luke. Utopím sa pri pohľade na...

Zeke ho vytiahol za vlasy nad vodu. Bielu blúzu mal premočenú. Prebodával Luka pohľadom. „Luke, ja ťa znovu ponorím. Budem ťa ponárať donekonečna. Budem ťa ponárať, až kým sa neutopíš, potom ťa oživíme a znovu ťa utopíme a znovu ťa oživíme. Posledná šanca. Aké číslo si myslím?“