Zanedlho po tom, ako Saudská Arábia umožnila ženám šoférovať, znovu otvorila kiná, zrušila mutawov náboženskú políciu a nosenie a báje, pristúpila aj k ďalšiemu radikálnemu kroku: k vydávaniu turistických víz. Za prvých pár mesiacov navštívilo krajinu vyše dvesto tisíc zvedavcov z celého sveta a medzi nimi aj Slovenka Adriana, ktorá sem po stanovení diagnózy vyhorená prišla hľadať svoje miesto pod slnkom, netušiac, že práve tu sa jej osud naplní, a to úplne inak, ako čakala...

Pre autorku Soňu Bulbeck je Saudská Arábia naozaj nevyčerpateľným zdrojom inšpirácie, čo dokazuje aj svojím ďalším románom, tentoraz na základe skutočného príbehu. Udalosti, ktorých budete svedkom, vás nenechajú na pochybách, že nielen v arabskom svete je všetko možné...

Ukážka z knihy:

„Vyhorená? “ neveriacky vyhŕkla Adriana, keď si v duchu bleskovo preložila z angličtiny výraz burnt out, ktorý v súvislosti s jej stavom práve použil jej anglický obvoďák, evidentne indického pôvodu, ktorý sedel oproti nej.

„Nuž, áno, došli nám výsledky všetkých testov, ktoré sme vám robili v priebehu posledných dvoch týždňov. Krv... moč... EKG... tlak... všetko je v absolútnom poriadku, takže tá vaša nezvládnuteľná únava a bolesti hlavy môžu mať iba túto jedinú príčinu...“ rozhodil doktor Sibha rukami.

„Ale... ja...“ začala váhavo Adriana, ale nakoniec vetu nedokončila. Vlastne nevedela, čo povedať... Počula už o tejto diagnóze, ale ešte sa nikdy osobne nestretla s niekým, kto ju mal... Vedela, že tu v Londýne ňou trpí podstatne viacej ľudí ako na Slovensku. Bolo jej jasné, prečo... Hektický životný štýl, neustály stres v práci a tlak na podávanie výkonu tu bol enormný... U nej to nebolo inak... Pracovala v obrovskej finančnej inštitúcii s presným kariérnym rozdelením, kde každý každého sledoval, či sa nejakým spôsobom nevymyká z normy a či náhodou nepracuje lepšie ako ten druhý a mohol by sa dostať niekde ďalej. Sama cítila, že je z toho unavená a len s vypätím všetkých síl sa nútila vstať ráno do práce. Aj to každodenné, obyčajne aj vyše hodinové, cestovanie metrom ráno, s ostatnými cestujúcimi, všetci natlačení ako sardinky, kde každý so svojou kávou čumel do mobilu a kde sa jej obracal žalúdok od blízkosti ľudí, ktorých vôbec nepoznala, ale bola pri nich tak blízko, že cítila ich pot, deodorant, vodu po holení či parfum - ten len v tých lepších prípadoch... A večer sa to opakovalo, akurát miesto kávy každý držal v ruke balíček s takeaway večerou a vzduch tak ešte zhustol zmesou vôní indického karí, čínskych rezancov či klasických anglických fish and chips. Bŕn! podvedome ju striaslo.

„Vidím, že viete, o čom hovorím... Verte mi, nie ste ani prvá, ani posledná, ktorá tu sedí v mojej ordinácii. Je zaujímavé, že väčšina mojich pacientov sú presne tak ako vy, mladé ženy okolo tridsaťpäťky, slobodné, bez záväzkov, ktoré dali doteraz všetku energiu do budovania kariéry a zrazu zistili, že už nemôžu ísť vyššie a nevedia, ako ďalej...“

„A čo sa s tým dá robiť?“ spýtala sa Adriana, predstavujúc si v duchu, že skončí pravdepodobne s nejakými liekmi typu antidepresív...