Rozprávanie dospievajúcej Giovanny sa začína vetou: Dva roky predtým, ako otec odišiel z domu, povedal mojej matke, že som veľmi škaredá. Viac ako tristo strán príbehu z prostredia strednej neapolskej spoločenskej vrstvy v polovici deväťdesiatych rokov, v ktorej sa mladé dievča stretáva s dvojtvárnosťou, falšou, krízou hodnôt a spletitosťou rodinných vzťahov, bolo prvými talianskymi recenzentmi vrelo prijatých a u čitateľskej obce, ako to už býva v prípade tejto autorky zvykom, vyvolalo obrovskú odozvu. Do akého zrkadla sa má dospievajúce dievča pozrieť, aby sa našlo a zachránilo? Čitatelia a čitateľky s ním prežijú flaubertovský čas veľkých zmien, objavov, sklamaní a nejednoznačností dospelosti.

Ukážka z knihy:

Dva roky predtým, než otec odišiel z domu, povedal matke, že som veľmi škaredá. Tú vetu vyslovil potichu, v byte vo štvrti Rione Alto, hore na Via San Giacomo dei Capri, ktorý si moji rodičia kúpili hneď po svadbe. Všetko - zákutia Neapola, modré svetlo ľadového februára, tie slová - vtedy znehybnelo. Ja som sa, naopak, začala zosúvať a zosúvam sa ešte aj teraz, v týchto riadkoch, ktoré mi chcú prisúdiť príbeh, zatiaľ čo v skutočnosti nie som nič, nič svoje, nič, čo by sa skutočne začalo alebo dosiahlo naplnenie: iba zmätok, o ktorom nikto - ani ten, kto v tomto okamihu píše - nevie, či obsahuje správnu niť príbehu alebo je len spleťou bolesti bez vykúpenia.