„Táto krajina zmizne. Takto sa to celé skončí.“

Kultová reportáž Ryszarda Kapuścińského, ktorý bol vždy tam, kde sa hýbali dejiny. V sedemdesiatych rokoch sa ocitol v rozvrátenej Angole na prahu dlhej občianskej vojny.

Bola to dlhá vojna. A táto krajina v nej takmer celkom vykrvácala. V roku 1974, pár mesiacov pred vyhlásením nezávislosti, býval Ryszard Kapuściński v Luande, hlavnom meste Angoly, kde pracoval ako zahraničný korešpondent. Sledoval mesto, ktoré sa postupne vyľudňovalo, pozoroval paniku utekajúcich portugalských kolonialistov, bol svedkom masového šialenstva, klinickej smrti jedného mesta pod neustálou hrozbou delostreleckého bombardovania. Neskôr odišiel priamo na front, na miesta, z ktorých všetci utekali, aby sa stal svedkom jednej z mnohých krvavých premien bývalých zámorských kolónií.

Svoje angolské zážitky opísal vo výnimočnej knihe Ďalší deň života, ktorá nie je len o vojne a proti vojne, ale rozpráva aj o osamelosti reportéra uprostred dejinného chaosu, o nezmyselnosti vraždenia, o neistom zajtrajšku, no najmä o živote, ktorého cena rastie každým dňom.

Boli tam také situácie, v ktorých sme vedeli, že už ďalej nebudeme žiť. A každý deň sme s úľavou hovorili: Ďalší deň života, mám za sebou ďalší deň... povedal o svojom živote v Angole Ryszard Kapuściński.

Kniha Ryszarda Kapuścińského Ďalší deň života vychádza v preklade Patrika Orieška.

Ukážka z knihy:

Zatvárame mesto
Tri mesiace som býval v Luande v hoteli Tivoli. Z okna som mal výhľad na záliv a prístav. Pri brehu kotvilo niekoľko európskych zaoceánskych obchodných lodi. Ich kapitáni udržiavali rádiový kontakt s Európou a o tom, čo sa chystá v Angole, vedeli viac ako my, zavretí v obliehanom meste. Keď sa po svete rozšírila správa, že sa blíži bitka o Luandu, lode vyplávali na šíre more a zastavili sa až na hraniciach horizontu. Spolu s nimi sa vzďaľovala aj posledná nádej na záchranu, pretože útek po súši bol nemožný. Opakovane sa objavovala zvesť, že nepriateľ čochvíľa zbombarduje a znefunkční letisko. Vždy sa však ukázalo, že termín útoku na Luandu bol presunutý a flotila sa vracala do zálivu, kde ďalej márne čakala na náklad kávy a bavlny.

Pohyb lodí bol pre mňa dôležitým zdrojom informácii. Keď sa záliv vyprázdňoval, začínal som sa pripravovať na najhoršie. Načúval som, či sa neblíži ozvena delostreleckej kanonády. Premýšľal som, či nie je niečo pravdy na tom, čo si medzi sebou šuškali Portugalci - že v meste sa ukrýva dvetisíc vojakov Holdena Róberta, ktorí iba čakajú na rozkaz začať masakru. No lode po chvíli nepokoja znovu vplávali do zálivu a námorníkov, ktorých som nepoznal, som v myšlienkach vítal ako spasiteľov. Ich návrat na istý čas opäť sľuboval pokoj.

V susednej izbe bývali dvaja starci - don Silva, obchodník s diamantmi a jeho žena - dona Esmeralda, ktorá zomierala na rakovinu. Posledné dni prežívala bez pomoci a starostlivosti, nemocnice už boli zatvorené a lekári odcestovali.