Po náhlej smrti milovaného otca - tajomného miliardára, ktorého jeho šesť dcér volalo tatko Slaný, sa jedna z nich, Star D'Aplièse, ocitne na životnej križovatke. Otec adoptoval svoje dcéry z rozličných kútov sveta. Každej z nich zanechal indíciu, podľa ktorej sa môžu dopátrať skutočného pôvodu, no Star - najzáhadnejšia zo sestier - sa zdráha vykročiť z bezpečia nerozlučného vzťahu so svojou sestrou CeCe. V zúfalstve sa rozhodne nasledovať prvú stopu, čo jej zanechal otec. Tá ju zavedie do londýnskeho antikvariátu a otvorí jej cestu do celkom iného sveta...

Sto rokov pred týmito udalosťami sa tvrdohlavá a nezávislá Flora MacNicholová zaprisahala, že sa nikdy nevydá. Je šťastná a vo svojom domove v krásnej Jazernej oblasti, kde žije neďaleko svojho idolu, slávnej spisovateľky Beatrix Potterovej, sa cíti bezpečne. Okolnosti, ktoré nemôže ovplyvniť, ju zavedú do Londýna, do rodiny jednej z najznámejších dám salónov edwardovskej spoločnosti Alice Keppelovej. Flora musí voliť medzi vášnivou láskou a povinnosťou k rodine, no zistí, že je iba pešiakom v hre - a pravidlá tej hry poznajú iba iní -- až kým jej stretnutie so záhadným džentlmenom neodhalí odpovede na otázky, po ktorých celý život pátrala...

Čím viac sa Star dozvedá o Florinom obdivuhodnom živote, tým väčšmi je odhodlaná vykročiť na cestu objavovania, až napokon vystúpi zo sestrinho tieňa a otvorí sa novému životu.

Ukážka z knihy:

Navždy si zapamätám, kde presne som bola a čo som robila, keď som sa dozvedela, že mi zomrel otec...

S perom ešte vždy zmeraveným nad papierom som zdvihla pohľad k júlovému slnku - či skôr k nepatrnému lúču, ktorému sa podarilo preniknúť pomedzi okno a múr z červených tehál niekoľko metrov predo mnou. Všetky okná nášho neveľkého bytu boli obrátené k jeho ponurosti a aj napriek tomu, že bolo pekné počasie, v byte vládlo šero. Veľmi sa líšil od Atlantisu, môjho domova z detstva na brehu Ženevského jazera.

Uvedomila som si, že som sedela presne na tom mieste, kde teraz, keď CeCe vkročila do našej skromnej malej obývačky a oznámila mi, že tatko Slaný zomrel.

Položila som pero a išla si napustiť pohár vody z vodovodu. V horúčave bolo dusno a sparno a ja som sa smädne napila uvažujúc, že to vlastne nemusím robiť - podstupovať bolesť zo spomienok. Myšlienku mi vnukla mladšia sestra Tiggy, keď sme sa stretli v Atlantise tesne po tatkovej smrti.

,,Drahá Star,“ povedala, keď sme sa člnom vybrali na jazero, aby sme sa aspoň nakrátko odpútali od zármutku, „viem. že je pre teba ťažké hovoriť o svojich pocitoch. No viem aj to, že nesmierne trpíš. Co keby si si myšlienky zaznamenala?“

Pre dvoma týždňami v lietadle cestou domov z Atlantisu som sa zamyslela nad sestrinými slovami. A dnes ráno som sa pustila do písania.

Zízala som na tehlový múr a s trpkosťou uvažovala, že je dokonalou metaforou môjho terajšieho života, a pousmiala som sa nad tým. A ten úsmev ma vrátil k doškriabanému drevenému stolu, ktorý náš pochybný domáci určite zohnal za babku v nejakom starinárstve. Znovu som si sadla a zdvihla elegantné plniace pero, čo mi tatko Slaný daroval k dvadsiatym prvým narodeninám.