Stačí jediný naozaj, ale naozaj zlý nápad. Viac netreba.

Pri obhliadke bytu sa nešikovný a neúspešný bankový lupič zamkne s premotivovanou realitnou maklérkou, s dvoma notorickými obdivovateľmi Ikey, s nepríjemnou multimilionárkou, so smutnou starou dámou, so ženou vo vysokom štádiu tehotenstva, s neznesiteľným starým dudrošom, s králičou hlavou – a neuveriteľne bláznivá tragikomická rukojemnícka dráma je na svete! Lupič sa nakoniec vzdá a rukojemníkov prepustí, ale keď do bytu vtrhnú policajti, nájdu ho prázdny. Pri následných svojských výsluchoch svedkov spoznávame ich pozoruhodné verzie a názory na to, čo sa v skutočnosti stalo. Z výpovedí pripomínajúcich komplikovanú skladačku vyplynie niekoľko otázok: Ako sa lupičovi podarilo uniknúť? Prečo sú všetci rukojemníci uštipační, nevrlí a zlostní? Čo sa to vlastne deje s ľuďmi?

Zo švédskeho originálu Folk medangest (Bokf?rlaget Forum, Stockholm 2019) preložila Mária Bratová.

Ukážka z knihy:

Lúpež v banke. Rukojemníčka dráma. Výstrel. Vchod domu plný policajtov pripravených vraziť do istého bytu. Ocitnúť sa tu bolo jednoduchšie, než by si človek pomyslel. Stačilo jediné - jeden naozaj zlý nápad.

Toto je príbeh o všeličom, no najmä o hlupákoch. Treba však hneď na úvod jasne povedať, že nazvať iných ľudí hlupákmi je veľmi jednoduché. Samozrejme, iba v prípade, ak pozabudneme, že byť človekom je takmer vždy až nenormálne ťažké. Predovšetkým vo chvíľach, keď nás obklopujú ľudia, kvôli ktorým sa usilujeme byť dobrí.

Všetci sa stále pohybujeme uprostred množstva nepochopiteľných predmetov a udalostí, pričom od každého z nás sa očakáva, že ich má pod kontrolou. Človek predsa musí pracovať, získať strechu nad hlavou, zabezpečiť rodinu, platiť dane, nosiť čistú spodnú bielizeň a pamätať si prístupové heslo tej prekliatej wifiny. Lenže podaktorým z nás sa výsledný chaos nikdy nepodarí udržať na uzde a náš život potom iba akosi plynie, a kým Mliečna cesta s našou zemeguľou si uháňa vesmírom rýchlosťou dva milióny kilometrov za hodinu, my v panike za ňou iba povievame ako chvost pojašenej kométy. Naše srdce pritom pripomína mazľavé mydlo, čo nám vykĺzne z ruky, len čo na okamih stratíme obozretnosť, a šmýka sa podľa vlastných predstáv, prípadne sa zaľubuje či aj zlomí,

podľa toho, ako sa mu práve zachce. Nemáme nad ním kontrolu. A tak sa naučíme pretvarovať. Celý čas čosi predstierame. V práci, v manželstve, pred deťmi, skrátka všade. Tvárime sa, že sme normálni, všeobecne vzdelaní, že rozumieme výrazom amortizácia či inflačná krivka. Že vieme, ako funguje sex. V skutočnosti vieme o sexe rovnako málo ako o USB pripojení, preto na spojazdnenie spomínaného výdobytku potrebujeme zakaždým aspoň štyri pokusy. (Nesprávny port, nesprávny port, nesprávny port, TERAZ tam vošiel!) Tvárime sa ako dobrí rodičia, hoci v skutočnosti jediné, čo deťom poskytujeme, je strava, oblečenie a pokarhanie, keď žujú žuvačku, čo našli na zemi. Možno sme v akváriu kedysi chovali rybičky, no postupne všetky pomreli. Ani o deťoch toho nevieme viac než o rybičkách, a preto nás zodpovednosť za ne ráno čo ráno desí až na smrť. Jasný plán však nemáme, iba sa usilujeme nejako prežiť deň, lebo po polnoci príde ďalší.

A zavše nás popritom všetkom ešte aj trápia bolesti. Príšerné bolesti, vyplývajúce z jedinej príčiny - z pocitu, že nám nepasuje vlastná koža. Inokedy zasa podľahneme panike, lebo treba platiť účty a správať sa dospelo, ibaže nevieme ako. Je to zložité, zato šliapnuť vedľa je až nebezpečne a zúfalo jednoduché.

Každý niekoho ľúbi, to značí, že každý z nás aspoň raz prebdel noc v čírom zúfalstve, keď sa usiloval pochopiť, ako zostať človekom. To nás z času na čas donúti vykonať čosi, čo sa nám dodatočne vidí nepochopiteľné, hoci v danej chvíli sa to javilo ako jediné východisko.

Stačí jediný naozaj, ale naozaj zlý nápad. Viac netreba.

Jedného rána, napríklad, vyjde z domu tridsaťdeväťročná osoba s pištoľou v ruke, čo sa s odstupom času ukáže ako naozaj neuveriteľná hlúposť.