Spoveď o láske, strate blízkeho a vďačnosti.

Ako sa vyrovnať s odchodom nie jednej, ale hneď niekoľkých blízkych ľudí, bez ktorých si neviete predstaviť svoj život? Túto bolestivú otázku si musela položiť známa jogínka Rachel Brathen, ktorú dnes celý svet pozná pod prezývkou Yoga Girl.

Rachel odštartovala svoju úspešnú kariéru pred rokmi, keď sa ako mladá žena odsťahovala z rodného Švédska do Kostariky, založila si účet na instagrame a začala prostredníctvom neho zverejňovať inšpiratívne jogové ásany doplnené postrehmi zo svojho súkromia.

Keď nastupuje do lietadla na ďalší exotický jogový kurz, na kolená ju zrazí prenikavá bolesť brucha. Od toho okamihu je všetko inak. Rachel sa dozvie, že kým ju operovali, jej najlepšia priateľka Andrea
zahynula. Smútok v nej prebudí dávno pochovaných démonov i spomienky na traumatické detstvo. Jednu súkromnú tragédiu zanedlho vystriedajú ďalšie a Rachel začína strácať pevnú pôdu pod nohami.
Uvedomuje si, že ak sa svojmu trápeniu nepostaví čelom, bude ju to stáť všetko, čo dovtedy prácne budovala.

Začítajte sa do povzbudzujúcich memoárov, v ktorých populárna Yoga Girl odvážne obnažuje svoju dušu, delí sa o svoje poznanie v súvislosti s láskou i lúčením a prezrádza, ako môžete aj vy premeniť
bolesť a smútok na zdroj životodarnej energie a na nový začiatok.

RECENZIA:

„Mimoriadne úprimná kniha. Rachel citlivo vysvetľuje, že bezhraničná hláska a hlboký zármutok sú často dve polovice jedného celku. Jej príbeh vám zlomí srdce a zároveň vás pohladí na duši.“ – Glennon Doyle, autorka New York Times bestselleru Love Warrior a zakladateľka platformy Together Rising

Ukážka z knihy:

KONIEC
Prišlo to nečakane. V jednej chvíli som s Dennisom a naším psom Ringom čakala na let a v ďalšej som pocítila prudkú bolesť, ktorá ma zrazila na kolená. Zdalo sa mi, akoby mi niekto vrazil do brucha žeravý nôž, a zamdlela som. Keď som sa prebrala, hlavu som mala položenú v Dennisovom lone. „Čo sa deje?“ spýtal sa so strachom v očiach. „Brucho,“ vyjachtala som. Na nič iné som sa nezmohla. Chcela som si sadnúť, ale nepodarilo sa mi to. Od bolesti sa mi krútila hlava. Niekto zavolal pomoc a zrazu sa na mieste zjavili záchranári. Tvrdili, že pulz mám normálny a tlak dobrý. „Ideme do nemocnice?“ ozval sa Dennis. Chcela som povedať: „Áno.“ Ešte nikdy som nezažila takú ostrú bolesť, a hoci som mala dvadsaťpäť, prešla som už všeličím. Mala by som súhlasiť, preblesklo mi hlavou. Niečo určite nie je v poriadku. Namiesto toho som to však odmietla. „Nemôžeme zmeškať let. Skúsme sa dostať k odletovej bráne.“

Let z Aruby na Bonaire, kde som v ten týždeň mala viesť kurz jogy, trvá iba pol hodiny. Kurz bol vypredaný a prihlásili sa naň ľudia z celého sveta. Nemienila som ich sklamať. Bola som odhodlaná nastúpiť do lietadla. Dennis mi pomohol pozviechať sa, no len čo som vstala, niekto akoby otočil neviditeľným nožom, ktorý som cítila v bruchu, a opäť sa mi podlomili kolená. Vedela som, čo si Dennis myslí. To je šialenstvo. Bojím sa. Potrebujeme lekára. Pohľadom ma úpenlivo prosil, aby som ustúpila, ale márne. „Musíme odletieť!“ povedala som a prísne som sa naňho pozrela. „Čakajú nás tam ľudia.“

S vypätím všetkých síl som prešla pasovou kontrolou. Bola som taká slabá, že som ledva držala pas. Snažila som sa nahodiť statočný výraz, no zhrýzal ma strach. Čo je so mnou? Keď sme sa dostali k bráne, zvalila som sa na najbližšie sedadlo. Bola som celá spotená a vnútri som sa chvela. Mala som pocit, že budem vracať, a tak som sa zhrbená vybrala na záchod. Keď som sa však usilovala otvoriť dvere, spadla som. Schúlená do klbka som ležala na studených dlaždiciach a nevládala som sa postaviť. Zomieram? Vo chvíli, keď som z kabelky vytiahla mobil, aby som zavolala Dennisovi, som v sebe začula hlas, ktorý vravel: „Vstaň. Pohni sa. Vstaň.“ Hore sa! povedala som si. Zdvihni sa zo zeme.

Nechápala som, prečo mám také naliehavé nutkanie nastúpiť do lietadla - či naozaj preto, lebo nechcem sklamať ľudí, alebo sa len snažím ignorovať to, čo sa so mnou deje. Nech už bol dôvod akýkoľvek, rozhodla som sa ísť. Mobil som strčila naspäť do kabelky, zaprela som sa o stenu a postavila som sa. Keď som sa pozrela do zrkadla, hľadela na mňa bledá tvár, ktorá akoby naznačovala, že sa mám spamätať a vzdať sa. No ani to ma neodradilo. Hýb sa, nabádala som sa. Krok po kroku.