Na začiatku sme si sľúbili lásku, až sme sa napokon dostali do doby kešu. Na Slovensku je to tak. Sľúbia vám dvestotisíc pracovných príležitostí, no potom sa dozviete, že skutok sa nestal. Kde nastala procesná chyba? Je tu ešte alternatívna možnosť zarobiť si vlastnou hlavou. Prípadne tých starých ujov kopnúť do gúľ a pobozkať na čelo. Alebo uskutočniť samoúnos - piť popritom kolu nie je trestné. Ale pozor na tanky, nech nezvalcujete Budapešť! Lebo príde Gorila a prihovorí sa vám hlas podobný Ficovmu. Nuž čo, nezostáva iné, len nášho človeka chytiť, nakopať a hodiť do škarpy. S Pánom Bohom!

Výroky zozbierané v tejto knihe chcú pripomenúť tragické, smutné, ale aj veselé a pracovité postavičky slovenskej politickej scény za posledných tridsať rokov. Mnohé z nich časom zľudoveli a stali sa súčasťou našej slovesnosti. Nech sú totiž politici akíkoľvek, jedno majú spoločné ? sú verným obrazom celej spoločnosti.

Príspevky autorov vyjadrujú ich subjektívny pohľad a hodnotenie, vychádzajúc zo zverejnených výrokov a verejne známych skutočností. Predstavujú čitateľovi vlastný názor, keďže konanie a skutky verejne činných osôb ovplyvňujú život nás všetkých a nemôžu nám byť ľahostajné. Upozornenie: Kniha obsahuje vulgarizmy.

Ukážka z knihy:

KOMENTÁR SAMA MARCA
Existuje vtip, ktorý budeme považovať za vtip, lebo v momente, keď prestane byť vtipom, to prestane byť vtipné. Ten ešte stále vtip znie takto:

Debata o politike sa končí buď vyvodením trestno-právnych dôsledkov - mali by sme ich všetkých postrieľať-, alebo revizioniz-mom - mali sme ich vtedy povešať na kandelábre -, alebo potom kopulatívnym vinšom - nech idú všetci do a tak ďalej.

A presne to dokonale opisuje dobu, v ktorej sme si na jednej strane sľúbili lásku a na druhej strane presne nevedeli, čo s novonado-budnutou slobodou. Respektíve - vtedy sme zistili, že sloboda znamená aj to, že istí ľudia budú mať isté názory, pri ktorých budeme krútiť hlavou a bude sa nám krútiť hlava.

Isté je, že ešte aj dnes občas hovoríme o tom, že sme ich mali povešať na kandelábre, alebo aspoň pozatvárať, a ani jedno z toho sa nestalo. Isté je, že mnohí ľudia viac ako plynulé prešli z jedného režimu do druhého. A isté je aj to, že my sme si síce sľúbili lásku, ale bezprostredne po revolúcii zvíťazili tí druhí. A tí si sľúbili niečo iné. Ideálmi sa totiž neriadili.

Sľúbili sme si lásku, a iní si zatiaľ sľúbili majetok.

Sľúbili sme si lásku, a iní si zatiaľsľúbili samostatný štát.

Sľúbili sme si lásku, a iní si sľúbili nenávistný nacionalizmus.

Vysoké Tatry nikdy neboli miestom, kde by sa extrémom bohvieako darilo - čiastočne aj preto, že miestni obyvatelia pochádzali zo všetkých koncov vtedy ešte spoločného štátu. Nespájalo ich to, odkiaľ sú, ale to, že chcú žiť v horách, v ktorých sa za komunizmu dýchalo aspoň o niečo lepšie, a nebolo to ovzduším.

Žili tam Morávaci a Česi a pár potomkov niekdajších aristokratických rodín, ktorým pomaly vracali majetky. Počuť bolo hocičo, vrátane zvláštnej čechoslovenčiny.