21 ľudí, ktorí vyhoreli a znova našli svoju iskru.

Dokážete si predstaviť, že by niekto bežal celý maratón šprintérskym tempom? Nie, zrejme by vysilený padol na zem po pár stovkách metrov, tí vytrvalejší po pár kilometroch. Napriek obrovskému vynaloženému úsiliu by nedobehol do cieľa ani prvý, ani medzi prvými. Prečo sa snažíme takto fungovať v našich bežných životoch? Dlhé zoznamy úloh a nestihnuteľné termíny, ktoré nás tlačia do šialených výkonov, nedokážeme znášať dlhodobo – je to šprintérske tempo, ktoré nedá ani ten najlepší bežec. Na jeho konci je často syndróm vyhorenia, ktorý niektorí opisujú ako „infarkt" duše.

Kniha Nevyhorení ukazuje skutočné príbehy 21 ľudí, ktorí si prešli vyhorením a rozhodli sa prehovoriť neraz aj o tých najťažších chvíľach svojho života. Skúsenosti Slovákov a Sloveniek však dokazujú, že aj keď ide o vážnu diagnózu, existuje z nej cesta von. Oni ju našli, a preto nesie kniha názov Nevyhorení.

Či už ide o tzv. pomáhajúce profesie, ktoré v knihe reprezentuje príbeh psychiatra, učiteľky či zdravotnej sestry, alebo o manažérov, riaditeľov firiem, športovcov či umelcov, téma duševného zdravia a syndrómu vyhorenia sa dotýka nás všetkých. So svojou skúsenosťou sa podelili napríklad podnikateľ roka 2018 Šimon Šicko, bývalá tenisová šestka Karol Kučera, speváčka Celeste Buckingham a mnohí ďalší známi aj neznámi ľudia naprieč rôznymi pracovnými sférami. Kniha rozoberá aj to, prečo diskusiu o vyhorení vedú často mileniáli a v jednotlivých kapitolách ponúka množstvo vedeckých poznatkov, štatistík a dôležitých informácií o vyhorení. V závere knihy sa nachádza hĺbkový rozhovor s psychológom Matúšom Bakytom, ktorý zodpovie mnohé odborné aj praktické otázky o tejto problematike.

Ukážka z knihy:

Panebože, zomieram.

Nič iné nemám v hlave. Nič. Iba absolútne prázdno, ktorým lomcuje jediná myšlienka: Dnes zomriem. Nemôžem dýchať, hrdlo mi zviera žlčovitá guča, v očiach ma pália slzy a v ústach cítim chuť železa. Krv. Odpľujem si do umývadla a moje domnienky potvrdia doružova sfarbené sliny. Je to isté. Svet sa točí dokola, každú chvíľu odpadnem.

Musím byť bledá ako stena, keď sa vytackám z toaliet. Potvrdzuje mi to aj pohľad kolegyne, ktorá pochopí, že som na pokraji zrútenia a v stotine sekundy sa ponúkne, že ma odvezie do ružinovskej nemocnice.

Na chvíľku mi hlavou preblesne myšlienka, či si to môžem dovoliť. Či nepočkám radšej do popoludnia a keď už nebudem tak veľmi „potrebná“, odídem o niečo skôr. No pud sebazáchovy je silnejší, ako tie pocity nenahraditeľnosti a hlbokého previnenia, keď neodvádzam dvestopercentný výkon. Napokon, to ma do celej tejto kaše dostalo. Nie je čas na hrdinstvá.

Na kolegov hádžem ospravedlňujúci výraz, zmiešaný so snahou vyzerať, že som v pohode. Nie som. No snažím sa to hrať až do poslednej chvíle. Ten zvyšok je veľmi zahmlený: sadám do auta a v hlave počítam sekundy, minúty, ktoré mi ešte zostávajú. Hovorím si, že je škoda zomrieť v takom mladom veku.

Kolegyňa medzičasom dupne na plyn. Napadne mi, že by bolo dobré zavolať niekomu blízkemu. Do telefónu niečo zmätene bľabocem, najprv mame, potom priateľovi. Oboch ich vystraším na smrť.

Hovorím niečo ako: „Cítim v ústach krv, asi mám nejaké vnútorné krvácanie.“ Práve to neskôr zopakujem nie veľmi prívetivej panej na príjme pacientov. Neverí mi. Dnes by som sa tomu vysmiala aj sama, keby som bledá ako stena, s mdlobami, ale inak úplne v poriadku, vyhlásila, že vypľúvam krv, a teda asi zomieram. Jej otázku si pamätám dodnes, pretože si ju počas nasledujúcich hodín v hlave opakujem asi miliónkrát.

„Tá krv vás zaplavuje, alebo ju len vypľúvate?“

Hm.

Jej logika sa, môjmu na smrť prestrašenému a o vlastnom konci presvedčenému „ja“, zdá úplne zbytočná. No musím sa jej priznať, že krv len vypľúvam.

„To bude asi zub, no pre istotu sa posaďte. Keď vám bude zle, povedzte mi, dobre?“ Prikývnem. Je mi zle, ale hanbím sa čokoľvek povedať.

Nasledujúce tri hodiny presedím v čakárni. Zakaždým, keď privedú nového pacienta, sa s ním v duchu porovnávam.

Vyzerá, že je na tom horšie, ako ja? Čo tu vlastne robím? Naozaj zomieram?Je to len zub? Taká maličkosť? To nie je možné, predsa mi je zle už niekoľko dni.

Nemôžem povedať, že som pokojná, ale presvedčenie, že ide o posledný deň môjho života, sa otriasa v základoch. No naďalej tuším, že mi niečo je. Krúti sa mi hlava, obchádzajú ma mdloby a pachuť železa v ústach pretrváva.

Približne po troch hodinách sa nado mnou pani zľutuje a pošle ma na vyšetrenie. Tam sa nado mnou skláňajú traja lekári, dohovárajú sa pohľadmi. Keď ma napoja na EKG, rozplačem sa.

„Čo vám je?“ pýta sa ma jeden z nich.

Cez slzy v očiach zahanbene vyjachtám: „Bojím sa.“

Po chvíli pohľadom zavadím o krabičku liekov, ktorú doktor vytiahne. Mám vysoký tlak, šialene rýchly tep a srdce mi tlčie tak silno, až mi hučí v ušiach.

„Dajte si toto, bude vám dobre. Necháme si vás tu do večera, pôjdete ešte na CT,“ povie a na asi tretiu dotieravú otázku, ktorou zisťujem názov lieku, odpovie: „Lexaurin “

Poslúchnem. Malú bielu pilulku prehltnem a po pár minútach po prvý raz v živote upadám do akejsi „jemitojedno“ zóny. Nie je to tak, že sa už nebojím, alebo si nemyslím, že zomieram. Len mi to je jedno.
To, že je potrebné odvádzať perfektný výkon, a zlyhania nie sú prípustné, som sa naučila veľmi skoro. Už na základnej škole som zbierala plné strany jednotiek. Pokiaľ som mala dostať dvojku, ktorá by prekazila ukážkovú stranu, tak som radšej zaklamala, že som si žiacku knižku zabudla doma. Keď to vyzeralo, že sa tomu nevyhnem, začala som vyrušovať, hádzala som si so spolužiakmi papieriky, alebo inak provokovala učiteľku a dúfala, že dostanem poznámku aspoň cez tri riadky. A dvojka pôjde až na ďalšiu stranu.