Výber najlepších cestopisov Borisa Filana. 

Kniha vychádza v roku autorových 70. narodenín, keď sa Boris Filan vrátil k svojim najstarším cestopisom a použil metódu starého kubánskeho rybára. Ten mu poradil: „Keď ulovíš veľkú rybu, vyrež z nej filé a ostatné nechaj žralokom.“ Filanove cestopisy sú veľryba, 2 600 strán. S láskou a starostlivosťou pre vás vybral ako filé desať percent najvzrušujúcejších a najzábavnejších. Pozýva vás do zvláštneho sveta, kde misionári konajú zázraky a kde čierny apoštol predpovedá skazu USA. Vezme vás na krvavé kohútie zápasy, medzi hovoriace kamene aj na africkú pláž Bububu. Zoznámi vás s lovcom snov, trpaslíkom Hermanom, s karibským dílerom drog, ktorý možno na Filana ešte stále čaká, aj s nádhernou brazílskou mulatkou Fernandou Máriou, s ktorou ho chceli oženiť. Ale on sa vrátil domov, aby pre nás písal ďalšie neuveriteľné dobrodružstvá. Boris Filan na otázku, ako dokázal toľko zažiť a napísať, odpovedá: „Práca, ktorú človek robí rád, je láska, ktorá nebolí.“

Ukážka z knihy:

Normálne by bolo, keby sa ľudia vzrušovali pri štarte lietadla alebo pri pristávaní, to je najriskantnejšia fáza letu. Ale nie, najviac sa vyhecujeme, keď sa konečne pohnú tie gumené pásy, čo privážajú batožinu. Cítim, ako to v ľuďoch hrkne ako v starých hodinách, teraz alebo nikdy. Dovtedy sme tam stáli vynervovaní, v ruke lístok od batožiny ako žreb riskantnej lotérie. Nikto si nikdy nie je stopercentne istý, že dostane svoj kufor alebo tašku; poznáte tie historky o batožine, ktorá namiesto na Sliač letela do New Yorku alebo, čo je oveľa nebezpečnejšie, naopak. Najprv stojím bokom a zabávam sa na tom, ako sa ľudia trasú za svojou batožinou, a potom, aj keď viem, že moje kufre idú vždy posledné, sa začnem klepať tiež. Žiadna sranda, v kufri máme to, čo by sme si zobrali na pustý ostrov alebo keby horel dom, a darčeky. Čudujem sa, že cestujúci ešte pohľadmi neprepálili tú gumenú plentu, spoza ktorej batožina prichádza. Raz sa za ňu musím pozrieť, bude tam niečo záhadné, operačná sála alebo mučiareň tajných služieb. Všimnite si niekedy, ako tá hrdá batožina, ktorú sme podávali, vychádza úplne zdecimovaná, ako keby ju vzadu vypočúvalo gestapo. Kufre sa vytackajú, opreté jeden o druhý ako tí bulharskí partizáni v parčíku pri Dunaji; plecniaky ležia na pohyblivom páse bolestivo skrútené ako po kopanci do brucha a tašky majú v boku preliačinu ako po rane ťažkou päsťou. A všetka batožina je taká vystrašená a vyplašená, že mi je hneď jasné - vyzradila všetko, čo vedela. Ale nemusí sa báť, vopred sme jej odpustili. Keď niekto zazrie v otvore svoj kufor, najprv nechce veriť vlastným očiam, potom sa začne nedočkavo predierať davom ako víťaz lotérie, ktorý sa pretláča k pódiu, aby si prevzal hlavnú cenu. Šťastlivci, ktorí sa dočkali, si odvážajú batožinu na vozíčkoch ako vysilených účastníkov úspešnej hladovky. Každý sa pritom ľahučko usmieva, akosi nám skrásnejú od spokojnosti oči. Toľko radosti, toľko šťastia. Minule som si na letisku povedal, ako je to fajn, že ešte nie sme celkom vyšumení. A ak je kufor na letisku dostatočným impulzom k takému výronu citov, tak sa môžeme ľahko naučiť byť šťastní každý deň.

Malý dodatok: Pravdupovediac, raz sa mi vďaka Zolimu Borosovi podarilo na letisku nazrieť za tú tajomnú plentu. Bola za ňou bambusová klietka a v nej malinký slon, chlpatý ako kocúrik. Okolo klietky ležalo tridsaťštyri mačiek a ten sloník ich hladkal ružovým chobotom. Ak neveríte, spýtajte sa Zoliho.