Výber najlepších filanoviek. 

Vtip, nečakaný pohľad na svet a množstvo neznámych informácií – to je žáner, ktorý si vymyslel Boris Filan a jeden doktorand ho vo svojej práci nazval filanovky. Cesta okolo seba obsahuje majstrovsky napísané fejtóny, poviedky a malé eseje z dávno vypredaných kníh. Legendárne spomienky na nafukovacie matrace. Analýzu, podľa ktorej je Hemingwayova novela Starec a more iba nová verzia rozprávky Ako dedko s babkou ťahali repu. Záverečná tretina knihy je nezvyčajne eroticky ladená. Boris Filan hovorí: „V poslednom čase to mám rád štipľavejšie.“ Cesta okolo seba je zábavná pozvánka do lunaparku autorovej hlavy. Čítajte a tešte sa.

Ukážka z knihy:

Už sú tu opäť. Tie malé mušky, ktoré mi večer pri písaní sadajú na papier v písacom stroji a rozptyľujú ma. Viete ktoré - také tie priesvitné s tenučkými nohami, ako keď si dievčatko obuje mamine topánky na vysokom podpätku. Nechcem tým muškám ublížiť, tak ich vždy trpezlivo jemne odfúkujem z papiera, ale to ste nevideli, ľaká malá muška sa vie držať na papieri ako prilepená. Krídla odfúknuté až za ušami, takmer leží, nôžky natiahnuté - a nepopustí. Môžem fúkať, až mi sliny fŕkajú, ale muška by sa tuším udržala aj v uragáne. Našťastie som objavil fintu: fúkam, fúkam, zrazu prestanem, ako keby som to vzdal. Ona poľaví v pozornosti, myslí si, že zvíťazila; ja zrazu nečakane prudko fúknem a ona musí letieť, aj keď sa jej nechce. Muška. Nedá si povedať a zakaždým sa na papier vráti. Nerád by som jej ublížil, raz, dva, päťkrát ju odfúknem, ale nakoniec stratím trpezlivosť a rozpučím ju.

Aké je z toho poučenie:

1. Keď prestane fúkať, nemysli si, že už je po nebezpečenstve.

2. Never nikomu, kto tvrdí, že ti nechce ublížiť. Ak môže, nakoniec ťa rozpučí.

(S týmito poučeniami sa celkom slušne orientujem v súkromí aj v politike.)

Aj vy sa bojíte byť šťastní? Máte aj vy ten pocit, že keby ste si priznali, že práve teraz ste šťastní, mohlo by to vyvolať hnev bohov? Ten hnev by sa zrejme prejavil v podobe dákeho nečakaného trestu; ešte vzdialeného, zatiaľ nie celkom nám určeného nešťastia, o ktoré by sme sa tým priznaním pocitu šťastia prihlásili.

Neviem, odkiaľ sa v nás zobrala stará byzantínska viera v zákon striedania dobrej udalosti s katastrofou, a prekvapuje ma, ako sa ho pokúšame oklamať, podliezť, obísť. Neviem, z čoho pochádza naše presvedčenie, že po zlom dni bude nasledovať dobrý a po ňom zlý.

Keď sú dva nevydarené dni spojené, tak je to vlastne dobré znamenie, lebo o to väčšia šanca, že ten nasledujúci sa vydarí a možno (ale, preboha, radšej ani nie) že by potom išli dva dobré dni po sebe.

Predpokladáme, že v akejsi ústrednej vesmírnej banke máme svoje malé (a dúfame, že veľké) konto šťastia, pridelené vopred na celý život. A že priznaním šťastia a spokojnosti, vedomým potvrdením o príjme, bo márnotratne utrácame. Vždy znova sa snažíme presvedčiť sami seba, okolie a bohov, že toto ešte nie je ten pravý rýdzi kúsok z dávky šťastia, na ktorú máme pomyselný nárok.

V skutočnosti máme radi nahromadené malé nepríjemnosti: zmeškaný vlak, stratený dáždnik, rozbitý pohár, lebo dúfame, že za cenu drobných strát si tam niekde hore poisťujeme pozitívny vývoj alebo aspoň stabilitu vecí najdôležitejších, vecí priamo pri srdci života, ako je láska, zdravie, povolanie, osudy najbližších.