Kde nie je telo, tam nie je možné dokázať vraždu. Taká bola na Slovensku prax. Aj takzvaní kyselinári si mysleli, že spáchali dokonalý zločin. Svoje obete rozpustili v kyseline sírovej, nezostalo z nich nič, len hustá tmavočervená tekutina. Prípad ako z hororu zverilo vedenie Generálnej prokuratúry SR vtedy už ostrieľanej prokurátorke Eve Mišíkovej a kyselinári aj vďaka nej skončili za mrežami.

Mišíková sa od začiatku svojej kariéry učila u tých najlepších v odbore a navyše mala inštinkt na odhaľovanie zločinu. Kvôli usvedčeniu mafiánskeho bosa Mikuláša Černáka nechala policajtov hodiny prehrabávať haldy starej sutiny za hotelom Gerlach, kde pred mnohými rokmi odrezali hlavu Slivenskému. Po rekonštrukcii Kubašiakovej vraždy neomylne ukázala na jedného z páchateľov, ponúkla mu spoluprácu a on pomohol odhaliť nebezpečný gang, zložený z bývalých aj aktívnych policajtov. Prokurátorka Mišíková sa v podsvetí stala pojmom. Kdekto ju nenávidel, tajné zložky proti nej intrigovali. Strach občas prepadol aj ju, ale snažila sa nedať ho najavo.

Táto kniha je výpoveďou o jej profesionálnom i osobnom živote, no ponúka čitateľovi aj širší kontext prípadov, na ktorých pracovala.

LUCIA VRÁBLICOVÁ číta z knihy PROTI ZLOČINU:

Ukážka z knihy:

ZA OSTNATÝM DRÔTOM

Zjednodušene by sa dalo povedať, že na prokuratúru sa Eva Mišíková dostala vďaka čítaniu detektívok. Právu sa v jej rodine nikto nevenoval, až do vysokoškolských štúdií nepoznala osobne ani jedného advokáta a už vôbec nie sudcu.

Mama pracovala ako účtovníčka, otec bol technik, vyrábal prototypy na kovové súčiastky aj matice na šperky. Obaja pochádzali z Bratislavy. Brat sa narodil začiatkom druhej svetovej vojny, počas náletov museli rodičia utekať do krytu s malým dieťaťom v náručí. Vojna oboch poznačila, znekvalitnila im život a ani koniec vojny nepriniesol slobodu v takej forme, akú očakávali. V roku 1948 ovládli krajinu komunisti a otcovi tak ako ostatným živnostníkom zobrali dielňu. Dlhé roky potom robil vo Výskumnom ústave zváračskom vedúceho mechanickej dielne. S mamou neraz rozoberali, ako niekto má v živote šťastie a iný smolu, zamýšľali sa nad osudom Žida Frostiga. Otec vnímal jeho proces dosť citlivo, lebo do školy chodil s jedným z Frostigových synovcov.

Ivan Isidor Frostig bol zlatník, ktorý v Bratislave zamestnával päťdesiat ľudí. Otvoril prvú slovenskú továreň

na výrobu šperkov zo zlata a striebra, vlastnil obchod na Michalskej ulici. Cez vojnu jeho firmu arizovali, po vojne mu ju vrátili a po prevzatí moci komunistami zase zobrali. Pohltil ju národný podnik Sandrik. V roku 1952 Frostiga, jeho manželku i sestru zatkla polícia. Frostiga v zmanipulovanom procese odsúdili na trest smrti za ohrozovanie zásobovania, ohrozovanie devízového hospodárstva a za krátenie a ohrozovanie dane. Obesili ho za to, že ukryl časť zlata, striebra a šperkov z vlastnej firmy. Tvrdosť rozsudku bola verejnosti zdôvodnená argumentom pritiahnutým za vlasy. Frostig si vraj chcel nechať obrovské množstvo zlata, ktoré by pokrylo ošetrenie zubov celej populácie Slovenska na dva mesiace. Údajne tým dostal do nebezpečnej tiesne priveľa obyvateľstva. Zhabané šperky komunisti víťazoslávne vystavili v hoteli Tatra, na výstavu chodili aj deti základných škôl v rámci vyučovania.

To, čo sa na Slovensku dialo v päťdesiatych rokoch, sa ma priamo nedotklo. Bola som vtedy ešte malá, narodila som sa v septembri roku 1949. Lekár pri mojom narodení vravel, že budem mať šťastný život, lebo som bola zamotaná v pôrodných blanách. Mám pocit, že šťastie ma naozaj často sprevádzalo. Detstvo som si užívala obklopená láskyplným prostredím. Z domu som nikdy neodišla bez toho, aby som nepobozkala rodičov a starých rodičov. Takto sme to mali u nás až do mojej dospelosti. Starí rodičia ma zvlášť maznali. Starý otec vždy sadol na bicykel a doniesol mi domáci obed, lebo v školskej jedálni mi nechutilo. Doteraz si pamätám, ako som nariekala, keď sa pokazilo očko mojej prvej mrkacej bábiky a starý otec ma upokojoval: „Neplač, to opravíme. “ Otec i mama boli veľmi liberálni.