Doktor Louis Creed dostane nové zamestnanie a presťahuje sa s rodinou zo zadymeného Chicaga do idylického vidieckeho mesta Ludlow v Maine. Starý, ale pohodlný dom poskytuje dostatočný priestor na to, aby sa v ňom rodina cítila dobre a deti vyrastali v bezpečí uprostred mainskej prírody. Začiatok nového života sa však zdá až priveľmi dobrý na to, aby bol skutočný. Napriek navonok pokojnej atmosfére je v Ludlowe čosi temné a nebezpečné.

Nákladné autá na ceste priamo pred Creedovým krásnym starým domom jazdia akosi prirýchlo. Dôkazom toho je provizórny cintorín v neďalekom lese, kde celé generácie detí pochovávajú svojich zvieracích miláčikov. Smutné miesto, ale bezpečné. Celkom isto bezpečné. Nie také, čo vám preniká do snov, budí vás a vy sa od strachu a zlej predtuchy potíte...

Louis zachytáva rozličné varovania. Niektoré sú celkom reálne, iné akoby z hlbín jeho vlastných nočných mor. Podľa nich by nemal prekročiť hranice tohto malého cintorína, hoci ho láka zvodnými sľubmi a bezbožnými pokušeniami. Skrýva sa tam desivá pravda – omnoho desivejšia než smrť sama a oveľa mocnejšia. Louis prichádza na to, že niekedy je lepšie byť mŕtvy...

Podľa New York Times je bestseller Cyntoryn zvieratiek (Pet Sematary) bestseller číslo jeden, divoká, silná a vzrušujúca klasika o zle, ktoré existuje ďaleko za hrobom – Kingov najikonickejší a najobľúbenejší román.

Z anglického originálu Pet Sematary (Hodder & Stoughton, an Hachette UK Company, London 1984) preložil Alojz Keníž.

Ukážka z knihy:

Starec zastal uprostred chodníka. Hlavu naklonil nabok. Ústa našpúlil a stisol pery.
„Jud? Čo...“
„Psst!“
Louis zmĺkol a celý nesvoj sa obzeral okolo seba. Prízemná hmla zredla, ale stále si na topánky nevidel. Vtom začul praskot podrastu a lámanie konárov. Niečo sa pred nimi pohybovalo, dačo veľké.
Otvoril ústa, aby sa Juda spýtal, či je to los (hlavou mu však prebleskla myšlienka na medveďa), no ihneď ich znovu zavrel. Zvuk sa nesie priestorom, povedal Jud.
Hlavu naklonil nabok a nevedomky napodobnil Juda, neuvedomil si, že to urobil, a počúval. Zvuk sa mu sprvu javil vzdialený, potom veľmi blízky, akoby od nich odchádzal a znovu sa k nim zlovestne vracal. Louis pocítil, ako mu na čelo vyráža pot a steká po uzimených lícach. Plastové vrecko s kocúrom si preložil z jednej ruky do druhej. Dlaň mu zvlhla a zelený plast sa stal klzkým, chcel sa mu vyšmyknúť z ruky. V tej chvíli sa mu bytosť pred nimi javila nesmierne blízko, v každom okamihu očakával, že zazrie jej tvar. Ako sa na dvoch nohách dvíha a hviezdy zakrýva nepredstaviteľne obrovským a chlpatým telom.
Na medveďa už ani nepomyslel.
Ale nevedel, na čo vlastne myslí.
Vtom sa bytosť pobrala preč a zmizla.
Louis znovu otvoril ústa, na jazyku sa mu už takmer vytvorili slová Čo to bolo? Vtom sa však z tmy ozval prenikavý zvuk, maniacky smiech, dvíhal sa a padal v hysterických kruhoch, hlasný, bodavý, mrazivý.