Bulgakovov román Majster a Margaréta nie je nášmu čitateľovi neznámy - v slovenskom preklade prvý raz vyšiel v roku 1968, no toto vydanie vychádzalo z jedinej vtedajšej dostupnej verzie textu, ktorý v ZSSR cenzurovali. Nový preklad Jána Štrassera prináša úplný text tohto najvýznamnejšieho diela ruskej literatúry 20. storočia. Moskvu navštívi diabol Woland so svojou suitou a život Moskovčanov sa prudko zmení: začnú sa diať nadprirodzené veci - neuveriteľné príbehy, fantazmagórie, mystifikácie. Medzitým muž, ktorý si hovorí majster, píše román o stretnutí Ježiša Krista s Pilátom Pontským. Keď majster zmizne, jeho družka Margaréta je ochotná zapredať dušu diablovi, aby sa dozvedela, čo je s majstrom. Woland jej vyhovie a dočasne ju vezme do svojich služieb.

Ukážka z knihy:

NIKDY SA NEDÁVAJTE DO REČI S NEZNÁMYMI ĽUĎMI
Jedného obzvlášť horúceho jarného podvečera sa v Moskve pri Patriarchových rybníkoch zjavili dvaja občania. Prvý, v sivom letnom obleku, bol nevysoký, plešatý a pri tele, v ruke držal sploštený elegantný klobúk a na hladko oholenej tvári mu sedeli nezvyčajne veľké okuliare s čiernym rohovinovým rámom. Druhý bol plecnatý, strapatý, ryšavkastý mladík, ktorý mal na sebe kockovanú kovbojskú košeľu, pokrčené biele nohavice a čierne šľapky, na hlave károvanú čiapku posunutú do tyla.

Ten prvý bol osobne Michail Alexandrovič Berlioz, predseda výboru jedného z najväčších moskovských literárnych zdm-žení s názvom Majstri socialistickej literatúry, skrátene Masolit, a súčasne redaktor prestížneho literárneho časopisu. Jeho mladý spoločník bol básnik Ivan Nikolajevič Ponyriov, píšuci pod pseudonymom Bezdomovec.

Keď spisovatelia došli do tieňa líp, čo sa práve začínali zelenať, najsamprv sa vrhli k pestro pomaľovanému stánku s výveskou Pivo a minerálky.

Áno, musíme zaznamenať prvú zvláštnosť tohto strašného májového večera. Nielen pri stánku, ale ani v celej aleji, súbežnej s ulicou Malá Bronná, nebolo živej duše. V čase, keď sa už vážne nedalo dýchať a keď sa slnko, čo rozpálilo Moskvu, v suchom opare kotúľalo kamsi za Sadovú okružnú, nik neprišiel pod lipy, nik si nesadol na lavičku, aleja bola prázdna.

Jeden narzan,“ požiadal Berlioz.

„Narzan nie je," odpovedala žena v stánku a ktovie prečo sa urazila.