V našich dejinách bolo mnoho výnimočných žien, ktoré urobili niečo naozaj významné. No časom ich mená akoby zapadli prachom. Kniha ponúka 50 príbehov odvážnych a akčných žien, ktoré sa nebáli kráčať svojou vlastnou cestou. Približuje ženy z rozmanitých oblastí spoločenského, vedeckého a kultúrneho života. Žili v rôznych obdobiach, pochádzali z rozličných spoločenských vrstiev a venovali sa rozmanitých činnostiam. A všetky urobili niečo veľké, čo ovplyvnilo život iných ľudí alebo celej spoločnosti. Od príbehu sv. Alžbety zo začiatku 13. storočia precestujete so superŽENAMI dejinami až po príbeh misionárky Veroniky Ráckovej, ktorá zahynula v roku 2016 v Južnom Sudáne. Spoznáte Žofiu Bošňákovú, ktorá sa po smrti stala veľmi slávna, primášku Pannu Cinkovú, ženské aktivistky Annu Pivkovú aj Elenu Šoltésovú, pestovateľku ruží Máriu Henrietu Chotekovú, maliarky Želmíru Duchajovú Švehlovú a Ester Šimerovú Martinčekovú. Zoznámite sa s „našimi prvými" - lekárkou Máriou Bellovou, farárkou Darinou Bancíkovou, botaničkou Izabelou Textorisovou a inými priekopníčkami. Nevynechali sme ani superŽENY ako Mária Terézia, Anička Jurkovičová, Božena Slančíková či Terézia Vansová.

Ukážka z knihy:

Helena sa narodila v Budapešti, jej mama bola Maďarka a otec pochádzal z Moravy. Po prvej svetovej vojne sa však Bartošovci s 15-ročnou Helenou usadili v Bratislave.

V novom bydlisku začala Helena navštevovať práve založenú Hudobnú školu, dnes ju nazývame konzervatórium. Najprv študovala klavírnu hru, no jej profesorka zistila, že má krásny hlas, a tak prešla

na spev. Rodičia spočiatku neboli touto myšlienku nadšení. „Nechceme mať z dcéry komediantku," zlostili sa, no napokon súhlasili. Študovala u Čecha Josefa Egema, ktorý vychoval celú prvú generáciu slovenských operných speváčok a spevákov.

Už v treťom ročníku štúdia sa Helenine výkony zapáčili riaditeľovi opery natoľko, že jej ponúkol angažmán. Jej profesor s tým súhlasil pod podmienkou, že ju v divadle nebudú preťažovať neúmerne náročnými úlohami a že bude môcť doštudovať.

V čase, keď prišla do Slovenského národného divadla (1924), táto inštitúcia sa ešte len formovala. Pri zrode slovenskej opery nám poskytli pomoc Česi, „požičali" nám pedagógov, riaditeľa opery, spevákov

aj operné predlohy. Česi už vtedy boli totiž oveľa ďalej - základný kameň svojho národného divadla položili pol storočia pred nami, mali svojho Smotanu, Dvořáka a Janáčka.

Opera spočiatku musela bojovať so spoločenským nezáujmom, každé predstavenie znamenalo obrovskú stratu. Helena si však získala priazeň kritiky aj publika, okrem spevu jej nerobil problém ani herecký prejav. Zamilovala sa do kolegu Janka Blaha, vzali sa, mali syna aj dcéru.

Život v opere pomaly plynul, situácia v tridsiatych rokoch už bola priaznivejšia - naši speváci hosťovali v zahraničí, zahraniční u nás.

Aj Helene sa darilo, bola opere absolútne oddaná. „Má jasný, dobre znejúci hlas lahodného koloritu," či „Jej výkon v titulnej úlohe bol vo všetkých zložkách dokonalý, a pritom vrelo precítený," pochvaľovali ju kritici.

S manželom im to javisku skvele ladilo, no v manželstve to bolo horšie a po štrnástich rokoch sa rozpadlo. Helena sa opäť vydala za kolegu, barytonistu Emila Schütza, s ktorým ostala až do smrti.

V štyridsiatych rokoch prišli do opery nové hviezdy (napríklad Margita Česányiová, Zita Frešová Hudcová, Mária Kišonová Hubová, ktoré boli tiež žiačkami Jozefa Egema). Vojnové sezóny v divadle prebiehali chaoticky, bolo málo divákov, málo spevákov, lebo z politických dôvodov museli odísť Česi. Vojna-nevojna, šou musí pokračovať, aj keď ju občas preruší bombardovanie. Stalo sa, že Helena počas predstavenia začula sirény, no najprv dospievala áriu a až potom utekala do krytu.

Povojnové roky priniesli na javisko viac pôvodnej opernej tvorby. Helena stále naplno vystupovala, no tesne pred šesťdesiatkou, v roku 1964, jej vedenie oznámilo, že s ňou ďalej nepočíta. Mala veľký pocit krivdy, lebo divadlu zasvätila štyridsať rokov života. Stála pri jeho zrode a bola hviezdou všetkých veľkých opier - Rusalka, Predaná nevesta, Madame Butterfly, Čarovná flauta, Carmen, Faust a Margaréta a mnohých iných. Na poslednú stranu svojho divadelného denníka si zapísala len niekoľko trpkých viet: „Dnes na všetko smutne a horko spomínam! SND, s tebou sa budem ťažko lúčiť."

Jej odchod z javiska bol nenápadný a smutný. Keď o sedem rokov neskôr odišiel do dôchodku aj jej manžel, spolu sa odsťahovali zo Slovenska do jeho rodných Čiech.