Novela k jednej z najúspešnejších fantasy ság Na dvore z tŕňov a ruží!

Feyre, Rhys a ich priatelia sú zaneprázdnení odstraňovaním škôd, ktoré počas pohnutých časov vojny utrpel Nočný dvor a taktiež značne zmenený zvyšok sveta. Ale Zimný slnovrat je konečne tu a s ním aj zaslúžený oddych. No ani slávnostná atmosféra nedokáže celkom zahnať temné tiene minulosti a Feyre zisťuje, že tí, na ktorých jej najviac záleží, sú poznačení hlbšie, než si pôvodne myslela - a že rany, čo utŕžili, môžu mať nedozerný vplyv na budúcnosť celého dvora. Povinné čítanie pre všetkých fanúšikov bestsellerovej trilógie o ďalších osudoch hrdinov, ktorých si zamilovali čitatelia po celom svete.

Ukážka z knihy:

Pred hodinou začalo vo Velarise prvýkrát toho roku snežiť.

Minulý týždeň zem konečne zamrzla, a kým som dojedla raňajky - hrianku a slaninu - a dopila silný čaj, svetlé kamenné chodníky už boli posypané jemným bielym popraškom.

Nemala som potuchy, kde je Rhys. Keď som sa zobudila, nebol v posteli a matrac na jeho strane už bol vychladnutý. Nebolo to nič neobvyklé, keďže v týchto dňoch sme boli obaja zaneprázdnení a už takmer úplne vyčerpaní.

Sedela som pri čerešňovom jedálenskom stole v mestskom dome a mračila sa na prvý sneh víriaci za vitrážovými oknami. 
Kedysi som sa prvého snehu obávala, desila som sa dlhej krutej zimy.

Bola to však práve dlhá krutá zima, ktorá ma v ten deň pred takmer dvomi rokmi priviedla hlboko do lesa. Dlhá krutá zima ma prinútila zo zúfalstva zabiť vlka, čo ma zase priviedlo sem, k tomuto životu, k tomuto... šťastiu.

Stále snežilo, velké zlepené vločky dopadali na suchý trávnik pred predným vchodom a primŕzali k hrotom a oblúkom ozdobného plota.

Hlboko vo vnútri sa mi zamrvila trblietavá chladná moc, silnejúca s každou víriacou vločkou. Bola som Najvyššia lady Nočného dvora, ale mala som aj dary všetkých ostatných dvorov. A zdalo sa, že Zima by sa chcela pohrať.

Konečne som sa úplne prebrala a bola schopná súvisle uvažovať. Stiahla som čierny diamantový štít svojej mysle.

Kam si odletel tak skoroľ Spýtala som sa Rhysa cez most našich duší.

Tá otázka odznela do temnoty. Istý znak, že Rhys nebol vo Velarise ani nikde v okolí. Pravdepodobne nebol ani na hraniciach Nočného dvora. Nebolo to nič výnimočné - posledné mesiace navštevoval našich spojencov z vojny, aby posilnil vzťahy, rozvíjal obchod a udržiaval si prehľad o ich povojnových zámeroch. Keď mi to moja práca dovolila, chodievala som s ním.

Vyškrabala som tanier, dopila čaj a zamierila som do kuchyne. Hranie sa so snehom môže počkať.

Nuala už pripravovala obed. Po jej dvojčati Cerridwen nebolo ani stopy. Keď sa pohla, aby mi vzala špinavý riad a umyla ho, odmietavo som mávla rukou. „Môžem si to po sebe umyť aj sama,“ povedala som namiesto pozdravu.

Až po lakte bola zamazaná od plnky mäsového koláča, čo chystala, tak ma nechala umyť po sebe riad a vďačne sa na mňa usmiala. Bola mlčanlivá, hoci ani o jednej z dvojičiek sa nedalo povedať, že by bola hanblivá. Určite nie, keď pracovali - vyzvedali pre Rhysa aj pre Azriela.

„Stále sneží,“ poznamenala som dosť bezvýznamné, keď som pri umývaní vyzrela z okna. Elain už zazimovala záhradu a zakryla chúlostivé kríky a záhony jutovinou. „Ktovie, či prestane.“

Nuala opatrne položila na koláč mriežku z cesta a rýchlym a šikovným štipkaním tienistými prstami pospájala okraje dvoch vrstiev cesta dokopy.