Dlhá noc: Skutočný príbeh jedného z najmladších, ktorý prežil hrôzy Osvienčinu.

Dojímavý a úprimný príbeh plný silných emócií opisuje zverstvá páchané nacistickými barbarmi a jedno z najtemnejších období ľudstva. Ernst Izrael Bornstein krátko po vojne spísal svoje spomienky, kým boli ešte čerstvé. Tak vznikla Dlhá noc, autentický záznam toho, čoho bol Bornstein v siedmich koncentračných táboroch svedkom. Je to surovo mrazivé svedectvo bez príkras. 

Bornstein v Osvienčime stratil oboch rodičov a troch súrodencov. Boli usmrtený plynom. Vo svojich opisoch preniká až k podstate ľudskosti, vykresľuje psychologický portrét hrôzostrašnej doby a rozpráva príbehy tých, ktorí odolávali a bojovali s psychickým i fyzickým mučením, s hladom, chorobami. Bornstein otvorene profiluje a opisuje aj tých, ktorí druhým ľuďom ubližovali a prinášali utrpenie. Autor sa vyrovnáva s touto hrôzou tým, že len pokojne, jasne, s otvorenými očami rozpráva o veciach tak, ako sa stali a necháva moc pravdy robiť svoju prácu.

S každým príbehom o holokauste sa človek dozvie niečo nové. V každom z nich je obsiahnutý otras z nového odhalenia, každý z nich prináša nové otázky. To znamená, že ak ste nečítali Dlhú noc, nečítali ste o holokauste. Dlhá noc trvala celú večnosť - presne päť rokov a osem dní.

UKÁŽKA Z KNIHY

Úvod.

Bol nezvyčajne slnečný decembrový deň v roku 1956, keď som sa na univerzite v Mníchove stretol so svojím cteným učiteľom, profesorom Mikoreyom. Nevybral som si dizertačnú prácu z tém, ktoré mi odporúčal, a využil som príležitosť porozprávať sa s ním o tom. Ako študent zubného lekárstva som si vypočul večernú prednášku profesora Mikoreya na neurologickej klinike a rovnako ako moji spolužiaci som bol ohromený jeho erudovanou osobnosťou a ľudským vyžarovaním. To, čo som sa vtedy naučil, mi pomohlo aj pri ďalšom štúdiu, keď som neskôr chodil na medicínu a znovu som sa stretol s profesorom Mikoreyom na jednej z jeho prednášok.

V období môjho doktorandského štúdia sme sa rozprávali aj o prenasledovaní Židov a on ma povzbudzoval, aby som spísal svoje skúsenosti z tej doby. Keď som mal devätnásť rokov, väznili ma v koncentračných táboroch a za štyri roky a tri mesiace som prešiel dvanásť rôznych táborov. Profesor Mikorey si myslel, že som psychicky dosť zrelý, aby som v duchu znova prežil tie tragické časy a aby som ako očitý svedok podal správu o utrpení môjho národa.

V tom čase som bol ešte členom židovského vedeckého inštitútu v New Yorku a venoval som sa zbieraniu skúseností mladých ľudí, ktorí mali za sebou roky väzenia. Mojou úlohou bolo písať správy o týchto udalostiach jazykom očitých svedkov a nechať ich bez literárnej úpravy. Profesor Mikorey si myslel, že rovnakým spôsobom by som mal opísať aj svoje zážitky a okolnosti doby, v ktorej človek mohol prísť o svoje ľudské vlastnosti do tej miery, že jeho ľudská prirodzenosť sa stratila.

V lekárstve sa na základe experimentov vie o vplyve hormónov na ľudské telo. Počas nacistického teroru sa psychika človeka úplne zmenila alebo celkom zmizla. Počas nacistickej hrôzovlády boli prirodzené pocity človeka systematicky ničené a ľudstvo zostupovalo krok za krokom do stavu neľudskosti. Tak sa mohlo stať, že matka bola schopná vzdať sa svojho dieťaťa, aby zachránila seba... a dovtedy slušný človek sa mohol pod vplyvom strachu a hladu zmeniť na zviera. Z niektorých sa stali podriadení otroci slúžiaci pánovi, ktorý ich neskôr chladnokrvne zavraždil.

V tejto správe som sa snažil spomenúť si na tieto skúsenosti, aby fakty bez komentára hovorili samé za seba a aby čitateľa nezaťažovali osobné emócie. Napriek tomu bude niekedy ťažké uveriť mojim slovám.